Ako to celé začalo ?

Februárový večer, pred nami kofola, alebo pivo. V pizzérii hodnotíme uplynulý rok. Čo nám vyšlo, čo by sme zlepšili, čo naplánujeme na tento rok. V tom Mišo zahlási, zorganizujme dvadsaťštyrihodinovku. Všetci spozornejú, chytáme sa okamžite. Padajú návrhy ako by to mohlo byť, čo by tam mohlo byť. Mala to byť taká rodinná akcia, kde budeme ako keby bilancovať sezónu, pozveme si rodiny, pogrilujeme, podebatujeme a volačo pobeháme. Zo schôdze sme sa rozišli nadšení, že budeme mať parádnu akciu. Po pár dňoch prebieha medzi nami konverzácia, že ono by to nemusela byť len tak akcia, ale že by sme to mohli spojiť s nejakou charitou. Samozrejme všetci súhlasia, otázka bola pre koho ? Bratislava má Plamienok, čo máme my v Trnave ? Podporíme nejaké decká, nejakých mladých športovcov, prípadne paraolympionikov ? Až do tohto momentu tvorilo OZ sedem statočných, bol to pánsky klub, žiadne baby. Tu sme tak tušili, že potrebujeme niekoho, kto bude komunikovať aj s médiami a že potrebujeme nejaké posily. A zrazu nás bolo desať, keď medzi nás pribudli tri kočky. Časť z nás mala ďalšie stretnutie, kde sa pustili do hľadania pre koho. A našli, OZ Zvonček, pri Spojenej škole na Čajkovského ulici v Trnave, ktoré sa venuje viacnásobne postihnutým deťom zo znevýhodneného prostredia.

Od nápadov k realizácii

Pre koho, už vieme, ako máme len v predstavách. Máme luxusné štyri mesiace, to dáme. Lenže dni ubiehali a my sme mali len plno nápadov. V apríli samé preteky, na organizáciu neostával popri práci čas. S tým počkáme na tamto, s hentým zase na hento. Idea bolo, že keď ide o charitu oslovím aj ostatné športové kluby v meste, či by neposkladali štafetu. Tu musím vyzdvihnúť Different Athletics Trnava, kde som komunikoval s Inkou a tí neváhali ani sekundu. Jasné idú do toho, ale bežecky tomu moc nedajú, lebo oni beh radi nemajú. Samozrejme, že kalili vodu, ale o tom neskôr. Priznám sa, že ostatné trnavské kluby, ktoré sme oslovili ma trošku sklamali, lebo teda aspoň mohli odpísať, že bohužiaľ máme vtedy niečo iné, nemôžeme a tak. Von šla prvá tlačová správa do médií, múdro v nej náš predseda hovoril. Do kelu, už je to vonku, už nemôžeme cúvnuť. Chalani a baby začnime vybavovať. Lukáša spamujeme nápadmi, aké obrázky, plagáty, logá chceme. Chudák aj bez toho má toho dosť, ale ani raz nepovedal nie. Popravde som čakal, kedy si nás vymaže z priateľov, len nech mu už nepríde ďalšia robota od nás. Michal s Líviou absolvujú audienciu v Zvončeku, kde riaditeľke predostrú náš návrh, ktorý neskôr odobrí. Chalani vyplňujú excely čo všetko treba vybaviť, spisujú propozície, stále padajú návrhy čo by sme ešte mohli. Chceme mať časomieru, lebo primátor chce vidieť onlajn, koľkokrát sa už na reťazovke povozil a tak sa Lukáš púšťa do nekonečnej konverzácie s pánkom, ktorý ju „vie“ obsluhovať. Michal dolaďuje veci so Sláviou, ktorá nám vyšla v ústrety a poskytla nám zázemie na svojom štadióne. Paráda, budú aj sprchy. Nesmelo púšťame registráciu, či tam nebudeme krúžiť sami. Nebudeme, prihlasujú sa štafety a prekvapujúco aj ultráci, ktorí chcú otestovať silu svojej vôle a krúžiť chcú sami, lebo oni sa o kolečká deliť nebudú. Po tlačovej správe dostávame správu od primátora, aby sme zmenili názov, lebo on sa s tým nevie stotožniť a že parádnu akciu, sme zazdili názvom. Nie necúvneme, aj keď je primátor. Ako blesk z neba prichádza kontra v podobe stávky. Ak dá počas akcie 100km, zmeníme názov. To nedá zhodneme sa. Dá sa to síce kráčaním, ale to nevydrží. Mýlili sme sa. Ale o tom tiež neskôr. Peťo nám inak vyšiel vo všetkom v ústrety, keď sme nevedeli čo, usmernil nás kam. Mesto Trnava tiež nekládlo žiadne prekážky, takže akcia bude. Ani nevieme ako a bol tu jún a medzi nami čoraz častejšie padal výraz, že akcia bude na pankáča, ale veď je to nultý ročník, tak prípadné chyby nám odpustia. Už len Stefanik Trail a máme pred sebou 24h Le Slávia. Ten sme absolvovali štyri úspešne a mali tak trocha obavy, ako obstojíme v štafete, lebo chalani strašili, že minulý rok sa nevedeli tri týždne rozbehnúť. A to ostatné tímy skladali na nás taktiku, vyplňovali tabuľky kto pôjde kedy akým tempom. Dať dole bernoháčsky dreamteam bola výzva. Na piatok takmer do jedného berieme dovolenku a začíname vybavovať a znášať veci na štadión.

Bude časomiera fungovať ?

Dve hodinky pred štartom sme už na kompletku na štadióne. Teda okrem Lívie, ktorá už mala dávno predtým naplánovanú dovolenku a Lucky, ktorá nám držala palčuchy spoza mláky. Keby mohli, sú tam s nami. Prichádzajú prví pretekári, tiež sa nevedia dočkať. Ivan Šedík okrem seba nesie obrovskú krabicu. Otvárame a v nej čokoládová torta. Ďakujeme pani manželke, výborná bola. Necelú hodinku pred štartom to už na Slávii výslovne žije. Prichádzajú aj tí, pre ktorých to robíme. Pani riaditeľka OZ Zvonček, ale aj rodičia s deťmi. Mali sme troška obavy, či ich to osloví a či sa vôbec do akcie zapoja. Zapojili a vo veľkom počte, prekvapili nás a posielame im veľký palec hore. Štart sa blíži, chalani kontrolujú štartové čísla s tým, čo je nahodené v systéme. Lukáš spozornie, je to zle. Spozornieme aj my. Telefonát pánovi, čo to nastavoval, sú zle priradené čísla, jasne zmení to, nie je problém. Aj zmenil. Problém bol. Opäť to nesedelo. Strapáč strávil na telefóne cez hodinu, toľko určite ani s Luckou nevolá, a snažia sa to dať nejako dokopy. Andrej na poslednú chvíľu mení niektorým číslam, dostávam príkaz ísť pre istotu robiť čiarky. Štart posúvame o štvrťhodinu. Matúš má za úlohu to nejako oznámiť. Vybrali sme dobre, on sa počúva rád a kto nemal chuť ho počúvať, obdivoval jeho lýtka. Je tu štvrť na sedem ideme do toho aj za cenu, že časomiera nebude funkčná. A4iek máme dosť, budeme robiť čárečky. Adrenalín visí vo vzduchu, štartujeme. Ovácie od zvončekárov a aj od ostatných pretekárov, ktorí ešte majú voľno. Pobežia neskôr. Tímy aj jednotlivci sa rozbehli, každý podľa svojej taktiky. Niektorých usmerňujeme, že trať je dobre vyznačená, ale zo zákruty majú ísť stále doľava. Pre istotu.

Je odštartované …

Asfaltári začali vo veľkom štýle a po hodine už majú náskok troch kolečiek. Narýchlo podpisujeme prestupové lístky a do tímu pridávame mladú krv v podobe Mareka. Asfaltári „protestujú“ ale pravidlá určujeme predsa my. Na dráhe sa objavujú aj samotní zvončekári, beh ich tak chytil, že miestami majú na dráhe naraz tri čísla. Nikomu to ale nevadí, oni majú v očiach nefalšovanú radosť a z každého kolečka sa úprimne tešia. Sólisti zo začiatku držia pri sebe, ťahajú so sebou aj primátora, iba neskorší víťaz Dušan si ide svoje preteky. Zdá sa nám, že ide rýchlo, ale on vie čo robí, nie sú to jeho prvé vytrvalostné preteky. Tomáš si chcel opáliť nárty a tak ukrajuje kilometre v sandálkoch. Mira a Ivana neopúšťa dobrá nálada, Ivanovi sme vybavili korčuliarky čo ho potešilo a dokázal pri nich pridať aj na tempo stometrového šprintu. Počasie je výborne, aj keď sem tam sa zatiahne a spŕchne. Prestane vždy keď poschovávame veci. Slnko zapadá za Karpaty, výhľad na západ je na Slávii nádherný. Fotí sa zo všetkých strán. Lukáš poležiačky, určite chce mať najlepšiu fotku. Už sa mu vrátil úsmev na tvár, vyzerá že časomiera funguje a tak sme prestali aj s čiarkami. Kolečká nabehávajú jedna radosť, tímy striedajú bežcov, všetko funguje ako má, máme aj priamy prenos. Dočasne. Údaje na displeji sa zastavujú, vinu ihneď zvaľujeme na Miša, že prešiel po kábli autom a pokazil ho. Matúš s Lukášom skúšajú všetko možné aj nemožné a nejde to. Idú priamo ku krabici s menším káblom, nejde to ani tak. Miša odviňujeme, v kábli to nebude. Na pomoc prichádza aj Peco na najnovšej oprevodovanej žiletke, ktorú by mu závidel aj Sagan. Vraví, že oni dávajú výsledky až po preteku, zmierujeme sa s tým, že to tak bude aj u nás. Matúš s Lukášom nie, dokážu dať aktuálne výsledky cez USB kľúč do noťasa a nakoniec sa pripájajú na zázračnú krabičku priamo. Stačilo im dvanásť hodín a systém ovládajú lepšie ako pán, ktorý ich mal školiť. Možno zaškolia oni jeho.

Kilometre pribúdajú

Nebehajú len jednotlivci a štafety, ale behá sa aj na voľný kolík. Záujem je veľký a tak oznamujeme, že môžu behať aj  bez neho, veď ide o príspevok pre decká a na to kolík nepotrebujú. Peniažky do kasičky štrngajú a kilometre pre Zvonček pribúdajú. Na noc dorážajú aj ultráci, niektorí z nich krúžia do rána. Kto má behať behá, kto môže oddychovať oddychuje. Zuzka z dievčenského tímu krúži tri hodiny, kým jej na tachometri nesvieti tridsať kilometrov. Maratónsky tréning berie poctivo. Kapitánka Dominika vyskladala skvelý tím, babám sa podarilo prestriedať v rámci možnosti, prišli ako mohli. Jedna z nich bežala dvakrát s kočiarom. Kapitánka im šla príkladom, sama natočila takmer štyridsať kilometrov. Niektorí letia domov zdriemnuť aspoň na pár hodín, iní sa ukladajú priamo na štadióne. Či už na stole, v tulivakoch, na karimatke, alebo v karaváne. Jeho teplo a pohodlie volí aj primátor, ktorý si po 50km ide ľahnúť. Krútime hlavou, že to už je koniec. Teraz mu stvrdnú nohy a už sa nerozbehne. Predseda ukazuje na oblohu, že začína svitať. Paráda, lebo v noci bolo celkom čerstvo a už sme aj unavení. Pri východe slnka ukrajujeme ďalšie kilometre. Je to paráda, len keby sa nám chcelo. Nohy by aj šli, ale hlava protestuje. Aj tá ochota ísť sa striedať hapruje. Čóóó, veď som fčul behal, to mám ísť zase ? Píšte Mišovi a Matúšovi, nech dorazia, že idú behať. Chcel som si odbehnúť naraz dve hodiny nech to mám za sebou, ale nejde to. Po hodine kričím na Ľuboša, aby zobudil Lukáša že ide bežať. Ten sa vyskladal z auta, ako z tetrisu, že ešte nemôže a tak sa ponúkne Ľubo, že pôjde on a vymenia sa. Vyvaľujem sa do tulivaku veďla predsedu a nasávam ranné lúče slnka. Keď sa nám konečne podarí zdriemnuť, strhnem sa na trubača Matúša, ktorý nám nôti dobré ráno svetlo mojich očí. No nezabi ho. Posielame ho kade ľahšie a otáčame na druhý bok. Ale len nakrátko, z tulivaku nás vyťahuje známa aróma. Je to kakauko ? Áno je, Lukáš už sŕka z pohára. Odkiaľ to máš ? Katka prišla. Katka naše slniečko prišla s vianočkou a kakaukom. Večer sme mali od nej aj cheescake, ktorý musíme tiež pochváliť. Najviac sa naňho tešil Radko, ktorý tiež natočil po dráhe nejaké tie kilometríky. Slávia sa prebúdza do slnečného dňa a začína to tam opäť žiť. Sme komplet, komplet aj tím Different Athletics, ktorí fungovali ako celok počas celého podujatia. Prichádzajú opäť aj zvončekári. A pripravení bežať. Takže tu neboli v piatok len kvôli tomu, že sa to od nich očakáva. Oni sa chcú na kilometroch sami podieľať. Boli to pre nás silné momenty, keď sme videli rodičov tlačiť pred sebou vozík, alebo podopierať medzi sebou chlapca, ktorý sám na nohách nevládal. Ale to kolečko dať jednoducho chcel a aj dal. Zapojili sa od nich všetci. A keď nebežali, tak povzbudzovali ostatných, čo akurát bežali a nie len svojich. Potlesk si v sobotu jednoducho zaslúžili všetci. Na tráve na druhej strane zakladáme provizórny detský kútik, kde dávame bernoháčske omaľovánky. Kto by chcel, nájde ich na stránke, môže vykresliť a poslať nám ako to dopadlo. Prichádzajú chalani a baby z Kubíka, zakladajú svoj hlavný stan a začínajú pripravovať občerstvenie. Niečo pod zub a na pitie drinky zo sirupov Herbert. Za dobrovoľný príspevok, zisk venujú tiež Zvončeku. Ďakujeme. A neostali len pritom, sami sa prebehli po ovále. Na trati je opäť aj primátor. Na druhýkrát vstávanie zvládol a ukrajuje ďalšie kilometre. Prichádzajú aj posily z Bratislavy, dve rodiny, ktoré takéto akcie nenechávajú chladnými. Malý Krupička dáva desať kilometrov a ani sa nezadýchal. Brzdí ho len tato, nech nie je hanba, že mu nevládze.

Slnko páli, únava sa stupňuje

Teplota na slnku sa blíži k tridsiatke, na asfalte začína byť horúca. Chalani s kockami dávajú dole tričká, baby majú smolu a my tučnejší už máme našťastie odbehané. Začína sprievodný program, yoga s Mel a my narýchlo vyberáme dobrovoľníkov, ktorí sa zúčastnia. Hlási sa Lukáš, ktorý chce ukázať ako sa s prstom v nose dotkne kolien. Po skončení si chalani pochvaľujú, že bolo to dobre a na yoge určite neboli poslednýkrát. O štvrtej hodine je na programe Insanity a Crossfit v zastrešení Different Athletics, začiatok ale posúvame, lebo sa chystá historická chvíľa. Primátor nastupuje do posledného kolečka a tak všetko čo vládze je na nohách a čaká na cieľovej čiare. Peťo si posledné kolečko vychutnáva (podozrievam ho, že robil selfie v každej zákrute) ale už sa vynára z poslednej zákruty a už to má len sto metrov. Peter za búrlivého potlesku prichádza do cieľa, má to za sebou sto kilometrov a my prichádzame o názov 24h Le Slávia. Stávka je stávka. Chvíľu to vyzerá, že primátor bude pokračovať, ale rýchlo si to rozmyslí a ide si oddýchnuť. Bolo počuť buchot, to Ivanovi Šedíkovi padá kameň zo srdca, že starosta nepokračuje, inak by musel vybehnúť aj on.  A to sa mu určite nechce, lebo už dlho je v našej chillout zóne. Bežať sa nechce už ani nám a tak do tímu verbujeme každého kto má chuť behať. Odniesol si to Lacko, ktorý prišiel obsypaný farbou z Bratislavy, lebo farbám vraj neutečieš a pomohol aj Mišov brat Ondrej s kamarátom. No ale späť k cvičeniu. Železo, rebríky, trx, prekážky nachystané a tak obúvam tenisky, sľúbili sme, že cvičiť ideme. DA sa tiež na beh nevyhovárali. Zúfalým pohľadom hľadám medzi bernoháčmi, kto do toho pôjde so mnou, nech nemám hanbu jediný. Obetoval sa Lukáš, Šinťo a Ľuboš. Mišo si odskočil z behu, spravil tri zhyby, ubezpečil sa, že bol vidieť jeho vytesaný chrbát a utekal ďalej. Začíname s Insanity, to ako tak zvládame, hádam sme klubovým farbám nespravili hanbu. Pre istotu, posielame Lukáša vymeniť prekážku, lebo umelec zobral najvyššiu, ale keď videl, ako sa bude cez ňu skákať uznal, že je vhodný čas na výmenu. Kým Insanity sme ako tak dali, crossfit už bol iný level. Chlapci idú do kolien, keď sa moje kliky premenili na brejkdensovú vlnku a tak si so všetkým šarmom u vedúcej Inky pýtame povolenie na opustenie mučebného priestoru. Predseda nie, on zvláda, on si chce ísť hádzať na kôš so šesťkilovým medicinbalom.

O rok pod iným názvom

Podujatie sa blíži k svojmu záveru a my začíname pomaly baliť. Je štvrť na sedem a Andrejka z tímu Faurecia mohutným finišom uzatvára 24h Le Slávia. Prvé a zároveň posledné. Nebojte sa, dvadsaťštyrihodinový kolotoč na Slávii ešte bude, ale primátor si vybojoval zmenu názvu. Oceníme najlepší tím, Asfaltárom taktika vyšla a dokonale nás unavili. Kapitán Martin sa s chalanmi dohodol, že cena pre najrýchlejší tím neostane u nich, ale boli by radi, ak by si trofej vystavili priamo v Zvončeku. Toto si zaslúži potlesk veľké gesto. Different Athletics avizovali ako nemajú radi beh a nakoniec bojovali o druhé miesto, pričom skončili na pódiovom treťom. Sólisti dostávajú medaile za svoje výkony. Usmievajú sa, aj keď ledva stoja na nohách. Dušan natočil neuveriteľných 286 okruhov, čo je viac ako 180 kilometrov. Riaditeľka OZ Zvonček nám poďakuje za to, že sme sa na to dali. Už čoskoro oznámime celkovú sumu, ktorá sa vyzbierala. Nevieme či málo, alebo veľa, ale snáď aspoň trochu deťom pomôžeme. Pri nich sme si uvedomili, že niektoré naše problémy sú maličkosť oproti tomu, čím si musia prejsť oni.  Na začiatku som písal, že sme chceli, aby to bola taká rodinná akcia. A ona ňou bola. Akurát sa po víkende tá naša rodina rozrástla. Už sa nedelíme na bežcov a crossfiťákov, lebo oni už sú tiež naši. Už sa tešíme, ako im prídeme do ich gymu ukázať ako sa cvičí s tými činkami s rúčkami. Dúfame, že nás Ina, alebo Rado nenatočia. Ďakujeme každému, kto sa počas víkendu ukázal a nejakou mierou prispel k úspešnému podujatiu. Menovať nebudem, lebo určite by som na niekoho zabudol. Vieme, že tam boli aj chyby, ale vy ste nám ich prepáčili a my sa budeme snažiť ich do ďalšieho ročníka vychytať. Lebo ten určite bude, takže dovidenia priatelia, vidíme sa o rok a žeby v dvojnásobnom počte ?