„Odhoď tie slúchadlá“, hučí na mňa Mišo na tréningu. Bežiac okolo mu hučím späť: „Prečooooo“ – ,,Aby si počula, čo ti hovorím“ …hm… “Počujem“, odpovedám a v duchu si hovorím, čo už len na mňa môže kričať, iste nie „zvoľni, máš skvelé rýchle tempo…“.

Po tréningu sa ho pýtam, ako to myslel. Bež bez hudby, hovorí mi, to ťa len ruší. Ruší? Mňa? Vieš ako dlho ja behám? Potrebujem niečo na rozptýlenie. „Veď práve, nepočúvaš svoj dych a potom sa nevieš sústrediť“- vysvetľuje mi Andrej. Akože sústrediť, bežať bežím, dych práveže počuť nechcem, lezie mi na nervy keď počujem, ako fučím, a ešte viac keď počujem, ako fučí niekto pri mne. Nejde mi to do hlavy.

Doma nad tým špekulujem, chalaniská asi aj budú mať pravdu. Nabehané predsa majú, aj dobrí sú, blbosti mi ešte nikdy neporadili. A keď sa pozriem na iných bežcov, nikdy nevidím  – a ani na maratóne – ľudí so slúchadlami v ušiach. Okrem toho, môj playlist je starý, ešte z čias, keď som si myslela, že behám 🙂 Prevažne latino muzika, ktorá ma ale vždy nakopla, akurát, že už ho poznám zľava – zprava a aj nuda už by to bola. Len kedy si sadnúť a urobiť nový? Mám parádny, ľahulinký iPod shuffle, ako stvorený na behanie, jediná chyba je, že neznášam iTunes. Podľa mňa to nie je nič pre blondíny, mám to obsluhovať intuitívne, radili mi, ale prd, stále tam čosi blbne. Nechce sa mi , taaaaak sa mi do toho nechce… A tak som aj na poslednom polmaratóne počúvala všetko dokola.

Počas ďalších behov mám akosi vždy parťáka, a tak, zo slušnosti, slúchadlá ani neberiem. Občas prehodíme slovo-dve, občas rozprávajú len oni mne, záleží od rýchlosti 🙂

Na ďalší pretek si hovorím, mám v konečnom dôsledku len dve možnosti: vyskúšať to bez nich alebo kašľať na to. Pre istotu muziku nechávam doma (čo keby som si to v poslednej minúte rozmyslela?) a ukujňujem sa tým, že veď pôjdeme s Ferim, nebude mi otupno.

Štart! Bežím… a Feri sa mi stráca 🙂 Čo už, to dám, trasu poznám, je to brutálna nuda, ale zase, môžem počúvať môj dych 🙂 Aj počúvam…

Po prvých pár km odbočujeme doľava a začína neuveriteľný protivietor. Miestami som mala pocit, že to niekto „zapol“ naschvál, aby som si tempo neudržala. Dych mám – bacha, selfdiagnostika! – trošku zrýchlený, predsa len musím zabojovať, ale zvládnuť sa to dá.

Protivietor konečne vypíname ďalším zabočením doľava. Zisťujem, že trasa mi paradoxne ubieha asi tak rýchlo, ako keď bežím s hudbou. Zvláštne. Bežím sama, dýcham, dýcham, a ten dych je vlastne nuda. Čo mám na tom počúvať? Hm, našťastie sa zamyslím nad aktuálnou uhorkovou sezónou, následne my v mysli ide kreácia hruška – višňa- rebarbora – klinček, ani sa nenazdám, a pár kilometrov je znova za mnou. Po ďalšej odbočke VĽAVO!!! sa mi mierne začína točiť v hlave. Dokelu, tých 27 stupňov vonku, a k tomu pražiace slnko je dosť. Ale dych v pohode.  Pribrzdím na občerstvovačke. Šecko v porádečku, od cieľa ma delia ca 4 km. Na ca 11 km stretávam Miša, ako vyklusáva v protismere s elitou a prehodíme pozdrav. Dych mám stále v pohode, to mu ale nebudem vysvetľovať, keďže bežíme každý iným smerom, že áno 🙂 Posledných 100m v úplnej pohode došprintujem: za prvé preto, lebo ešte vládzem; za druhé, trénujeme to na tréningoch, takže to treba využiť; za tretie, ide za mnou sanitka s húkačkou, tak nech nezavadziam.

Dobieham o 2 a pol minúty skôr, ako minulý rok. Dokelu, chcela som o 5 min. No nič, aspoň segru som trhla, dych odsledovala a zistila, že to chce asi tréning – takýto bezhudbový. Bez hudby sa to fakt dá, normálne, dá. A asi som bola moc pomalá, keď som teda ten dych mala stále taký v pohode. By mi Mišo určite povedal, že zase behám moc relaxačne, že sa mám začať snažiť. Pravdu má, borec, nenadarmo má trofejí plný barák!

Vidím to tak, že na tom popracujem. Predsa aj v joge sa počúva rytmus a tempo svojho tela, tak prečo nie pri behu? A ušetrím si nervy s iTunes, aj keď, nový playlist by aspoň raz za čas nebol na zahodenie…

__
Autor: Lívia