Tento rok to musí vyjsť

Desiaty jún 2016, dátum ktorý mám už od jesene poznačený v kalendári a ktorý som oznámil celej rodine, že na vtedy sa nemôže nič plánovať. Tento rok to už musí vyjsť, keďže ten minulý som si dobabral zápalom okostnice. Už týždeň pred začína stúpať nervozita a často sa prichytím, že som mysľou už niekde na trati. Spánku tiež moc nedávam, jednoducho všade je Štefánik. V piatok beriem dovolenku s tým, že sa pred štartom poriadne vyspím. Proti je však mančaft doma, ktorý straší už od šiestej a je dospané. Pokúšam sa schrupnúť aspoň cez deň ale už to jednoducho nejde. Tlačím pohľadom hodinky a nemôžem sa už dočkať, kedy sa poberieme smer Bradlo. Hodím do seba ľahký obed, čo sa neskôr ukázalo ako obrovská chyba a čakám na správu od predsedu, že vyráža z domu pre mňa. Okolo druhej opúšťame v počte štyri kusy Trnavu a šinieme si to do Piešťan. V aute padá jedna hláška za druhou, atmosféra nemá chybu, každý sa snaží humorom zakryť svoju vnútornú nervozitu. V Piešťanoch máme zobrať ďalších piatich šialencov, ale nakoniec k nám pristupuje iba jeden, lebo ostatní odvoz zrušili. Po ceste na Bradlo nás zachytí dážď, Šinťo s Andrejom len poznamenajú, že to isté čo minulý rok. Jo chlapci, už jednu medailu majú a nestačilo im, postavili sa na štart znova. Na Bradlo dorážame za slnečného počasia a hneď sú prvé prekáračky Trnava versus Bratislava, keďže hneď za prvým stolom je rozložený Marcel s partiou. Popodávame ruky so známymi aj neznámymi a začneme sa pripravovať na štart. Prezentácia, chystanie dropbagov, najedenie sa (tunak som to opäť podcenil, keď som myslel že budú stačiť štyri kúsky kakaového koláča) a tlačenie času. Pred štartom dorazil aj posledný do partie Matúš, a krátko nato sme zbadali aj naše slniečko Katku, ktorá nás pred štartom všetkých vystískala. Je to náš milášššik. Tesne pred odštartovaním sa ešte zoznámime s neskorším víťazom Rišom Zvolánekom.

Problémy prišli príliš skoro

Zrazu niekto skríkne štart a bežíme Stefanik Trail. No vlastne nebežíme, lebo hneď v úvode je stúpanie, do ktorého sa tiahne dlhý ultracký had. Vtipne poznamenávame, že tí vpredu nám aspoň vyzbierajú kliešťov.  Pri Mohyle sa otočíme okolo usporiadateľa (potľapkám ho pre šťastie) a bežíme do prvej stanice na Dobrej Vode. Hneď za prvým lesíkom sa do nás oprie slnko a ja si v duchu nadávam za zlé rozhodnutie dať si dlhý rukáv už od štartu, lebo za chvíľu bude tma a v lese sa ochladí. Do Dobrej Vody to ubehne pomerne rýchlo, trepeme somariny a pridá sa k nám Marián, ktorému vyhovuje naše tempo. Hneď v úvode sme stratili Andreja, ktorý sa rozhodol závodiť a bojuje zatiaľ o predné umiestnenia. Ja si na také niečo netrúfam, našťastie ani Matúš s precedom. Na prvej občerstvovačke sa dlho nezdržím a vyrážam ďalej s tým, že ma chalani dobehnú. Matúš je pri mne ani nie po piatich minútach a po prvom kopci je už s nami aj Šinťo s krásnym hnedým fľakom na zadku. Po nevinnej otázke či sa posral nám odpovie že sme debili a že si dal liečivé kúpele v bahne. Na druhom úseku je toho bahna naozaj dosť a už dopredu ľutujeme štafétarov, ktorý to pôjdu po tme. Blatom sa brodíme aj do stúpaní, nie je to nič príjemné, nakoľko to hodne prešmykuje. Po prvom výživnejšom stúpaní vyťahujeme z vreciek čelovky, lebo v lese sa začína stmievať.  Na rad prišiel pomerne ľahký úsek po asfalte, ale to bolo to povestne ticho pred búrkou. Okolo chatiek si to ešte šinieme v tempe niečo cez päť, keď ma Matúš zrazu v miernom stúpaní na ceste zastaví, že aby som sa občerstvil, lebo onedlho ideme hore na Záruby. A tie si ma podali v plnej paráde. Krátko pred nimi kontrolný stan, a ide sa na to. Stehná dostávajú po krátkej dobe od hlavy informáciu, že toto už nebude výklus ako v trnavskom Kamenáči, ale tuto dostanú naozaj zabrať. Moje bežecké sebavedomie začína prudko klesať a keď okolo nás prefrčí predseda s paličkami akoby šiel po rovine, tak začne klesať k nule a možno aj prerážať dno. V hlave sa mi čoraz častejšie začína zjavovať myšlienka, že na toto naozaj nemám a že som si tentokrát naložil príliš veľké sústo. Matúš ma musí stále častejšie čakať, jednoducho to nedávam. To stúpanie sa stále zhoršuje a čo je  horšie, aj terén a moja hlava. Ta ma začína bolieť a hneď sa mi vybaví Andrejova story z minulého roka o veľmi stiahnutej čelovke. Dávam dole šiltovku a snažím sa čelovku čo najviac uvoľniť. Matúš ide na mňa takticky a stále sa mi dušuje, aký kúsoček už len chýba a sme na vrchole. Neviem na akom vrchole bude on, ale ja som na totálnom dne. Hlava ma bolí čím ďalej viac a je mi zle, na zvracanie. Začínam zívať a snažím sa odgrgnúť, či to nepomôže. Nejde to a naťahuje ma čím ďalej viac. Zastavím zvesím hlavu a preklínam rozhodnutie dať na facebook status o tom, ako sa posnažím zabojovať čo najviac. Moc som toho neukázal, 35 kilometrov a ja meliem z posledného. Nemám na to, asi končím. Týždeň budem chodiť po kanáloch a potom ta hanba prejde. Už teraz vidím, ako to budem mať od chalanov na tanieri, že som to nedal. V tom sa ku mne vracia Matúš a pýta sa čo je. Na rovinu odpovedám, že sorry ale na toto ja nemám. Pozrie na mňa a posiela ma do riti. Buď to dáme OBAJA, alebo NIKTO. Dík, toto som naozaj potreboval. To mi tak pomôže. Pomohlo. Dvíham hlavu a posúvam sa ďalej. Sme už naozaj hore a ideme konečne dole. Matúš skáče o polnoci po skalách a ja kričím naňho či je kamzík. Že on to tam pozná naspamäť. Míňame tri stanovišťa záchranárov, ktorí poctivo odškrtávajú štartovné čísla pretekárov, ktorí už prešli a dúfajú, že im na konci nebude nikto chýbať. Zbiehame dole do kontroly na Bukovej, kde sa len plazím a je mi zima, nakoľko tričko s dlhým rukávom je na chrbte na kompletku mokré a oslabený organizmus tú zimu len vygradoval. Na kontrole sedí Majo s Romankom a keď im na otázku ako je odpovedám, že veľmi zle ma posielajú na chvíľu odpočinúť. Čaká nás tu aj Šinťo, ktorý ma obskakuje čo to dá a ja môžem v kľude sedieť na lavici a rozmýšľať čo ďalej. Neviem si ani predstaviť ako to dám, pred nami cez sto kilometrov, mňa drkoce od zimy, nepomohlo ani že som dal bundu. Po desiatich minútach mi Matúš vraví, že poď ideme skúsiť a uvidíš, keď tak sa vrátime.

Kríza pokračuje

Naspäť do vysokej mokrej trávy, oproti nám beží dievčina v tielku a ja drkocem v dvoch vrstvách. Stretávame Marcela, ktorý vraví, že tiež sa na Zárubach potrápil a tiež mu je zima. Zakričím chcem tu posranú medailu s lietadlom …. Matúš vraví no vidíš a navrhuje mi, že skúsime sto výdychov bežať a päťdesiat kráčať. Rozbehneme sa, som ticho, má so mnou chlapec trpezlivosť. Zvládnem prvé bežanie, zvládnem aj druhé. Viem, že mi tie výdychy predlžuje, ale nevravím nič. Po treťom ma zima opúšťa a ja začínam bežať bez prestávky. Hurá ideme, žeby to predsa len bolo tou utiahnutou čelovkou ? Nebolo, ale o tom sa presvedčím už zakrátko. Bežíme obaja čo to dá a začíname predbiehať bežcov, ktorí okolo mňa prefrčali na predošlom úseku. Zakrátko vidíme v sedle Uhliská na lavičke sedieť osobu. Zasvietime na ňu a to predseda. Čaká na nás, aby sme mu posvietili na výmenu bateriek v čelovke. Skontroluje ako sa cítim a po odpovedi, že je to ok pradie spokojnosťou. Tá odpoveď by sa však už onedlho zmenila, keďže vystupujeme na ďalšiu sedemstovku Vápennú. Hore to dáme celkom bez problémov, aj keď sa mi tie kamene zdajú byť náročnejšie ako na Zárubách, na kontrole na vrchu si však na chvíľu sadnem vedľa náčelníka a vracajú sa mi pocity z predošlej etapy. Dokelu to asi nebude z utiahnutej čelovky. Cestou dole sa to len zhoršuje a ja nevládzem bežať ani dole kopcom, bolí ma všetko. Matúš niekoľkokrát musí zastavovať  a kričí na mňa či idem. Raz však zastaví dobrovoľne, keď v kríkoch voľačo šuští a takticky navrhuje, aby sme pred nás pustili štvoricu bežcov, ktorá si to za nami šinie z Vápennej. Našťastie nevyšlo nič, ale nevsadil by som peniaze na to, že to bol len potôčik, ktorý tam tiekol. Do Sološnice ma Matúš presviedča, že to už je asfalt a že na ňom som doma, a že to musím bez problémov bežať, ale ja som v takej kríze že to nejde. Na občerstvovačku prichádzam hotový, drkoce ma zima a Ivan Šedík, ktorý tam pomáha ma utešuje, že vyzerám ešte horšie ako sa cítim. Poskytuje mi all inclusive servis, doniesol by mi asi aj modré z neba, že veď mu to o týždeň v Trnave vrátim. Skúšam všetko, colu, čaj, kávu a chlebík s nutelou. Prečo ma niekto poriadne nenakopal do zadku, že sa mám poriadne najesť. Kávu nechávam tak, nechutí mi, asi slabý barista na občerstovačke.

Začína svitať

S nevôľou ju opúšťam a ideme ďalej. Viem čo je pred nami, lebo nejaký umelec rozvešal do stanov obrázky s tým čo vás na najbližšej etape čaká, aby ste sa viac „tešili“. Takže sa nemôžem dočkať hneď prvého stúpania, ktoré mi na obrázku pripadalo ako kolmá stena. Kríza sa mi stupňuje, zívam a kríži mi oči. Vravím Matušovi, že sa mi chce spať. Aby som sa priznal, čakal som, že ma v tom momente hodí do jarku a pôjde ďalej už iba so Šinťom, ale stále stojí pri mne. Do stúpania sa pridávame k jednej dvojici, ktorí tiež pindajú, že aký kretén tam ten kopec postavil. Vonku začína svitať a mne sa pomaly začína vracať život do žíl. Chvíľu ešte pofučíme a sme hore. Tam bachnem gel, ten nový od agave, ktorý je hnusný, ale keď už ho vláčim čo s ním. Rozbieham sa, bežíme čoraz viac a zachvíľu dobiehame prekvapeného predsedu, ktorý akurát absolvoval kontrolu. Oznamujem mu, že som si dal gel a cítim sa parádne. Veleskušene mi kontruje, že tak tebe chýbali cukry. A sme doma, tam bol celý problém, ktorý sa celý začal pri podcenenom piatkovom obede a už som ho len prehlboval. Nafackoval by som si. Ako najväčší zelenáč. Vlastne aj som, lebo toto nie je maratón, kde ste po tri a pol hodine už osprškovaní v suchu a sŕkate kakauko. Kakauko však bude aj v tomto príbehu. Bežíme ďalej, bežíme čoraz viac a začínam sa cítiť čoraz lepšie. Odbočka na Vysokú, ktorá je chuťovkou len pre ultra bežcov. Nadhodím, že Rado z našej bernoháčskej štafety si ju určite dá, čo sa nakoniec aj stalo. Tento úsek naviac je ako za trest, už ste mysľou pomaly na Pezinskej Babe a ono vás čaká takýto Mordor. Matúš sa snaží presvedčiť Peťa, ktorý už ide dolej, aby si s ním vymenil chip, nech nemusí na ďalšiu sedemstovku. Jedine jej plus bola sympatická kontrolórka na vrchole. Inak to boli len nadávky, ďalšie vyšľahanie od žihľavy (reumu už asi nikdy mať nebudem, aspoň že návleky trochu zmenšili ten kúpeľ) a trápenie sa po skalách. Zbiehame dole, pozdravujeme bežcov, ktorí zase závidia nám, že už to máme za sebou a myslíme, že len na Pezinskú Babu. Jejda, voľako mi ušlo, že medzitým je ešte Skalnatá. Hneď ako sme vyšli spoza kríku som si na ňu spomenul z trnavskej stovky, že tú by som nechcel ísť opačne. Nech sa páči, máš to mať. Šinťo vybehne spoza nás, že on to ide vyšprintovať, aby ukradol segment. Pozerám na Matúša, či to myslí vážne a na slnko, že veď ešte nie je tak vysoko, aby dostal úpal. To stúpanie je fakt výživné, ideme štýlom desať metrov a pauza, ďalších desať a zase pauza. Idú tak všetci okolo nás okrem predsedu. Ten už hore spokojne vrní ako ukradol segment. Možno, lebo si nebol istý či tam nejaký je. Konečne sme hore, v mysli mi opäť prebehli všetky nadávky, ktoré poznám a chipujeme na kontrole. Stan si tu rozložili Zuzka s manželom, ktorí zacítili potrebu romantiky, nechali deti rodičom a išli potľapkávať smradľavých bežcov do hôr. Zuzka nám ponúka cukor z vlastných zásob, odfotí si nás (pravdepodbne do nejakej patologickej zbierky), rozlúčime sa a ideme ďalej. Už iba jeden kopec tvrdí Matúš. Predseda mi zozadu zamrmle, že sleduj koľko bude tých posledných kopcov. Narátal som ich tuším šesť, kým prišiel Čmelok a odtiaľ sme šli už len dole k Babe. Pred ňou sme počkali predsedu, aby sme prišli spolu. Víta nás potlesk a mnoho známych tvári. Úderka z Dubnice, Katka ktorá nás opäť vyobjíma, naša bernoháčska štafeta a mnoho ďalších. Matúš zafrfle, že sa cíti jak s nejakou bežeckou celebritou, keď ma všetci zdravia a obskakujú. Ďakujem Zdenko za doplnenie pitného režimu. Na Babe som pomáhal minulý rok a stretávam baby, ktoré to tam ťahali zase. Zdravím ich, nasleduje úsmev a otázka či sú už nohy v poriadku. Dávame do seba vývar, Matúš odbieha na jednu zdravotnú a tuším aj becherovku som započul, že ide dať. Srandujeme s našimi chalanmi, dám im otcovské kapky, že kde sa flákajú, keď tu ešte nie sú. Ľubošovi vravím, že Rado keď uvidí Skalnatú tak to bude iný slovník. Neskôr sme sa dozvedeli, že ten za svoj úsek natočil materiál na celovečerný film.

Už sme za polovicou

Z tejto kontroly sa mi naozaj nechce, pretože nás čaká najdlhší úsek, ktorý je podľa mňa nudný a hneď na začiatku sú Konské hlavy, ktoré ma v apríli na KBK odrovnali. Trochu sa bojím, či ešte budem schopný bežať, predsa len 80km za nami. Na moje prekvapenie sme hlavy prešli neviem ani ako a rozbehli sme sa. Matúš vraví, že keď dokážeme bežať aspoň osem kilometrov z tých dvadsaťosem bude to skvelé. Bežíme okrem stúpaní takmer celú etapu. Niekde na stom kilometri dokonca v nejakom 5:30 tempe. Jeden z ultrákov sa nás pýta, že čo sme nasypali. Zrovna sme na ceste za Bielym Krížom a vysvetľujeme mu, že my sme asfaltári a fčul sme tu ako doma. Chlapík sa k nám pridá a neskôr nám odbehne. Obdivuhodné. Ma totiž v nohách o 21km viac, pri prezliekaní si zabudol v Sološnici chip a musel sa od Vysokej vrátiť. Toto neviem či by som dal. Na úseku jedna kontrola, na ktorej sa zoznamujem s Blaženkou na Pánovej Lúke. Tá nám oznamuje, že dosť ultrákov už je out. Ja už som mysľou na Kamzíku, kde viem že nás čaká veľký support. Predtým však ešte jedna chuťovka v podobe lanovky. Pod ňou vravím Matúšovi, že nech ma nečaká a kludne ide, na občerstvovačke sa stretneme. Lanovka je očistec, ktorým si musí každý prejsť sám. Výživné stúpanie na jednom kilometri, hlavne to prvé stojí za to. Ani kúska tieňa a zrovna začalo pražiť. Som rád, že tento úsek sme absolvovali v rámci prípravy už minulý rok a viem, že po prvom stúpaní nasledujú ďalšie dve. Inak by ma to asi dosť rozhodilo. Konečne zdolávam prvú časť, pozriem dole a akurát sa vyrútil predseda. Už len čakám kedy okolo mňa na paličkách prefrčí. Neprefrčal, tentokrát má očistec aj on. V poslednom stúpaní ma zastavuje zvedavý párik a pýta sa koľko mám za sebou a koľko pred sebou. 107 a 36. Neveriaco krútia hlavou a poprajú mi šťastie, nech sa mi dobre ide. Som hore, dal som to. Kamzík. Teraz už mi to nikto nezoberie, odtiaľto sa musím aj doplaziť. Za potlesku vbieham na kontrolu, kde poznám aspoň vizuálne takmer všetkých. Vynára sa predo mnou doktorko, ktorý mal bežať s nami, ale zdravie bolo proti a tak si na svoj krst na tejto trati musí počkať. Poskytuje mi taký servis, ako by som bol doma. Trnaváčik môj, ty si len tuto sadni a všetko nechaj na mňa. Nenamietam. Prichádza vysmiata Evka a v ruke drží kakauko. Ona mi ho naozaj priniesla. Vybozkávať a vyobjímať to dievča. Ale nemôžem, jednak smrdím jak tchor a za mnou si to šinie na trase jej manžel, ktorý odobril len manželské bozky. Na Kamzíku sa vynárajú ďalšie známe tváre, takmer na kompletku cela bežecká Family. Dievčatá sú všetky vyškerené, zniesli by nám aj modré z neba. To sme nechceli, tak aspoň predsedovi karimatku. Práve dorazil a potrebuje sa vystrieť. Ja dostávam masáž pliec od Petry, stuhnuté sú ako kamene. Prezliekam sa do suchého tričká a mením tenisky na cestné. Vtipne poznamenávam, že v nich som dal maratón v Dubaji za 3:18, že taký čas na tých posledných 36km by nebol zlý. Pri prezúvaní čo pohyb to kŕč. Netušil som, kde všade sa dá dostať. Na chvíľu sa vystriem na zem, Matúš povedal že odchádzame o pol druhej, na občerstvovačku sme prišli pred jednou. Zaslúžený oddych. Podpichujeme sa s doktorkom čo to dá, okolosediaci len gúľajú očami a usmievajú sa. Oni vedia, že my vieme a že my sa móžeme. Tesne pred odchodom mi ešte Evka obstrekne zozadu kolená a za stáleho povzbudzovania Bernohy odchádzame.

Konečne v Bratislave, už to nie je ani maratón

Obstreky pomohli, kolená ma už nebolia. Bolí ma lýtko.  A neznesiteľne. Na beh to už veľmi asi nebude. Preto ma teší, keď Matúš konštatuje, že rýchlou chôdzou ideme skoro ako behom. Samozrejme s ním súhlasím, hlavne nech nemusím bežať. Do časového limitu trinásť hodín, to jednoducho musíme dať aj po rukách. Pri zbehu z Kamzíka stretáme fotiaceho Miša Kostku, ktorý tam stepuje už od  rána. Pán bežec a pán fotograf. Po Bratislave to celkom rýchlo ubieha, tempo mi vyhovuje, veď kráčame. Aj keď teda snažíme sa svižne a do kopcov sa mi zdá, že ideme rýchlejšie ako na začiatku. V Mlynskej doline stretáme jedného z nás, ktorý podopiera stĺp. Pochopíme, že odtlačiť ho asi nechce a pýtame sa či je všetko ok. Nie je, pľuzgiere na oboch chodidlách a ďalej že už to nejde. Povzbudíme ho nech neblázni, že to je už len kúsok a za chvíľu sme v Devíne. Ta chvíľa však trvá trochu dlhšie. Po ceste si Matúš potrebuje odskočiť a tak si sadám na cestu, lebo tam nie je žiaden kameň, obrubník ani strom. Keď pôjde auto má smolu. Bude musieť počkať kým sa Matúš vráti a my budeme pokračovať. Okoloidúci turista sa ma pýta či som v poriadku a či nepotrebujem magnézium. Reku nie, šecko na parádu je ako má byť. Po ceste na Devínsku Kobylu míňame občerstvovačku z cyklozávodu, kde nám dievčina ponúka ionťák a jablká. Konečne normálny iontový nápoj, lebo ten ktorý je k dispozícii na občerstvovačkách mi chuťovo absolútne nesadol. Ešteže tam bola cola. Tesne pod Devínskou Matúš sadá na zem, že má pľuzgier a musí to oblepiť. Čakám teda, o chvíľu sa ukazuje predseda. Obdivuhodné, na Kamzíku vyzeral na technické KO a málokto by si naňho vsadil, že vstane a bude pokračovať. Ja áno, šinťáčik je nezmar a iný level. Matúš furt lepí, mne tvrdnú nohy tak mi dovolí ísť ďalej, že sa počkáme na občerstvovačke, ale dobieha ma už hore na Devínskej, kde má kontrolu Katka a spoločnosť jej robí Chorché s Monikou. Ta si nás fotí, to zase budú rozbité fotky. Dezorientovaný namiesto dole idem na terasu a tak mi Monika ukazuje správnu cestu. Že som prvý čo ju dnes nenašiel. Dole do Devína je to už len dole kopcom, ale kruto dole kopcom. Lýtko sa dole prudkým stúpaním ozýva po každom došľape a ja sa už nemôžem dočkať kedy sa objaví dedina. Po polhodine sme pri nej a krátko nato sa objavuje námestie s poslednou kontrolou. Na tej bola nejaká teta srandistka, ktorá zastavila dopravu, keď sme boli od nej viac ako sto metrov. Pozrieme s Matúšom na seba, že to musíme asi pobehnúť. Tak poďme. To musel byť pohľad na ten beh. Nevadí, dali sme a čapujeme fľaše do posledného úseku. Dlho tu sedieť nechceme, že veď už kráčame. Zavoláme domov, že ako na tom sme a že už si ideme pre medailu.

Je to tam, dokázali sme to

Pýtame sa predsedu či pôjde s nami, ale ten vraví, že chce bežať, aby to mal čo najskôr za sebou. Okolo Devína a kúsok za ním ide ešte s nami, ale potom ako sa dostaneme do viníc sa rozbehne. Obdivujem ho, že v sebe našiel ešte toľko síl. Raz tak budem aj ja vládať. Do cieľa nám ostáva nejakých desať kilometrov, asi najdlhších aké som kedy absolvoval. Pre zmenu sa začína opúšťať Matúš, niekedy zo sradny, ale niekedy aj naozaj. Ale už môže, do cieľa ho aj odnesiem. Minulý rok ho vyradilo koleno, tento rok som ho na začiatku skoro vyradil ja, dlžím mu to. Morálne ho dvíham ako to ide. On vie, že dá, ale to ticho a to kráčanie je nekonečné. V lese už chytáme haluze, namiesto koreňa vidí Matúš psa a presvedčí aj mňa, že to je buldog. Ostaneme stáť, že či sa proti nám rozbehne. Nerozbehol. Ale aj keby bolo by mi to jedno, iba by som sa ho spýtal, či ma chce s horčicou, alebo kečupom. Neutiekol by som už ani slimákovi. Klesania pomedzi domy sú nekonečné a bolestivé, ale už iba jedny schody (ktoré s prekvapením zbehneme) a už sme na úrovni Dunaja. Už iba po cyklochodníku do cieľa. Už nám je všetko jedno, povzbudzujeme opozdilých štafetárov ale aj utlrákov, ktorý v sebe našli ešte sily behať. Začínajú ma páliť obe chodidlá, pocitovo mám pľuzgiere od prstov až po päty. Ale už sme pri Lafranconi, už je to ozaj iba kúsok, aj keď ten Starý most sa absolútne nepribližuje. Matúš si chce nachvíľu sadnúť, nenechám ho. Tak ako on nenechal mňa na začiatku. On vie. Pozerám na hodiny a tuším, že by to mohlo byť pod 25:30. To je super čas. Nedával som si časové ciele, ale tajne som dúfal, že dorazíme pred desiatou. Teraz je kúsok po ôsmej. Matúš je rozbitý ešte viac ako ja a chce spomaliť, že už nemôže ani chodiť, ale neustúpim mu. Už to dáme, vidíme kontrolu, ktorá hlási do cieľa, že už ideme MY. Dievčina nám ukazuje a neskôr aj hovorí, že máme bežať. Nonšalantne jej vysvetlíme, že tejto možnosti sme sa vzdali už pred šiestimi hodinami. Matúš už zakopuje aj o svetlá na chodníku, ale už len jedna rovinka. Sto metrov, päťdesiať, desať, symbolicky dáme päsť a sme tam.

Dokázali sme to. Vzdialenosť, ktorú keď som oznámil v práci, alebo kamarátom mi povedali, že nie som normálny, lebo aj na aute je to veľa. V cieli sa skloním nadýchnuť ani neviem ako a mám medailu od tetušky na krku. Tuto sa nám poďte odfotiť, Matúšovi sa nechce, akurát si sadol. Ale o fotku s celebritou sa nepripraví. Jedna fotečka s cieľom, jedna s banerom. To je všetko, na hodinách 148km a minúta slávy od pár neznámych ľudí. Ostatní sú všetci v stane, kde je vyhlasovanie. Rezignovane si sadáme na schody. Ja ešte nájdem tu silu ísť si pre guláš, s ktorým sa vrátim k Matúšovi, pretože v stane je plno a nie je si tam kde sadnúť. Sedíme pri sebe, mokneme a začína nám dochádzať čo sme dali. Za Matúšom prichádza brat, ktorý nám poskytne cieľový support, zakrátko sa objaví aj Ivan a dievčatá z Kamzíka. Volá mi mamička, ktorá vraví, že som borec a že je na mňa pyšná. Píšem si s polovičkou, už chcem byť pri nej, nech ma poľutuje. Ani neviem ako, ale vedľa nás sedí Andrej, ktorý zadelil ako pán, je to macher a keďže je mladučký, určite nepovedal posledné slovo. Šinťo vylihuje niekde v stane, má toho plné zuby prišiel takmer hodinu pred nami. Pre tých čo to nevedia, jeho mamička bola moja triedna na gymnáziu a keby mi niekto vtedy povedal, že spolu raz budeme bežať 140+ km, tak mu chytím čelo a volám Chocholouška. Po nás dorazí vo večerných hodinách ešte Marcel Kuchárek. Piati bernoháči na štarte ultra a všetci piati úspešne v cieli. Predseda bude praud. A aj je. Štafeta to tiež dala, symbolicky ju do cieľa doviedol primátoris. Mám to teda za sebou, dal som to. Ja asfaltár, ktorý sa vydal do kopcov bez toho, aby ich nejako trénoval. Nebolo to optimálne, ale je to doma a to sa počíta. Víťaz je tu každý, kto to dotiahne až do cieľa. Pretože to je pretek, kde si musíte hodne vstúpiť do seba a ešte o to viac budete musieť posunúť komfortnú zónu. Písala mi potom spolužiačka, že by na gympli nepovedala, že som taký baran a že sa tak dokážem zatnúť. Ani ja, na telesnej som zatínal zuby už pri kilometri. Ale ta otrepaná hláška, kde je vôľa tam je cesta asi až tak otrepaná nebola. Aj keď tu boli skôr kopce ako cesta. A boli tu hlavne kamaráti a tí ma podržali, keď som to potreboval ja. Raz im to hádam vrátim.

Nostalgia na záver

A čím je pre mňa Stefanik Trail? Mne ostane v pamäti ako niečo čo ma bolelo a bolelo hodne. Ale najviac mi ostanú v pamäti dobrovoľníci. Oni sú tento pretek. Usmiati, pripravení pomôcť. Načahujúce sa ruky k fľaškám, ochota zohnať vám všetko, čo vás napadne. Máme tu všetko a ak aj nemáme, tak zoženieme. Minulý rok som bol jedným z nich, ale neuvedomil som si, aká je to dôležitá činnosť. Bral som to ako niečo vynútene, lebo som nemohol bežať. A teraz som si uvedomil, ako som na tých ľuďoch bol závislý. Že som mohol odpočívať, kým mi oni doplnili všetko čo chýbalo. A ešte sa aj usmiali, zamávali, potľapkali a prejavili uznanie. Pritom si ho zaslúžili rovnako ako oni. Takže bežci a bežkyne, správajme sa aj my k nim milo, nemajú to tiež niekedy ľahké. A či by som odporučil Stefanik Trail ? Určite áno, takmer dokonale zorganizovaný pretek, aj keď pripravte sa na to, že to nebude prechádzka ružovým sadom. Buďte pripravený nato, že zo seba vydáte všetko. A možno ešte niečo naviac. Každý si tam napíše ten svoj príbeh ….