V slabej chvíli robia ľudia hlúposti. Napríklad sa v rámci nejakej šenkovej hecovačky prihlásia na maratón. No bóže, veď to nejako odkráčam. Čo keď ma to ale čaká stokrát? Áno, ja som počas svojej slabej chvíľky prehlásil, že odbehnem sto maratónov. Pritom už počas prvého som sa zaprisahal, že žiaden ďalší ani za svet už nepobežím, lebo toto nikto nemôže robiť dobrovoľne. Potom som sa zaprisahal počas druhého, tretieho, no a potom na každom ďalšom mi prebleslo, či mám toto za potreby. Napriek tomu som po každom maratóne už večer surfoval po nete, kde dám ďalší. A tak si minulú jeseň bežím po svoju osemnástu čiarku v rakúskom Wachau a vedľa mňa cupitá Marcel, ktorý ma nahovoril na maratón vo Viedni a aj na tento cez rakúske vinice, lebo však to je dole kopcom, to prebehneme, ani nevieš ako. Samozrejme že si nedal pokoj ani teraz a hneď prišla otázka, nedáme na jar Prahu? Tak ako strýkovi Držgrošovi prebiehajú pred očami doláre pri myšlienke na peniaze, mne pri slove maratón preblesne číslo, ktoré mi ešte chýba do stovky. Takže sa hneď chytám. Prahu som chcel absolvovať už v roku 2015, vtedy ale vyhralo Wings for life, ktoré sa zakaždým konalo v tom istom termíne. Nakoniec som nebežal ani ten, lebo som si z vlastnej hlúposti privodil zápal okostice. To je ale iná téma.

Maratónske registrácie a príprava

Po úspešnom dobehnutí Wachau prichádzame domov a samozrejme Marcel sa pripomína, že aby som nezabudol. Lebo veď počas maratónu si prechádzate svojim očistcom a mohli by ste sa vyhovoriť, že ste boli v delíriu a na nič si nepamätáte. Takže vypĺňam registráciu, od ktorej ma neodradí ani vysoké štartovné, lebo veď Praha má Gold label pre maratón. Takže na máj program hotový, oznamujem gazdinej a zhodneme sa, že to pôjdeme ako rodinný výlet. Aj v tomto sú tie maratóny dobré, že spoznáte svet, lebo veď len tak sa tam trepať nebudete. Niekedy v tomto čase sa ma polovička pýta, že či si myslím, že by teoreticky mohla dať polmaratón, čoho sa automaticky chytám a vyplňujem prihlášku mne na ČSOB maratón a jej na prvý polmaratón. O tom samozrejme nevie, ale aspoň mám vybavený vianočný darček a ja budem mať dlhý beh pred Prahou, lebo tri týždne pred maratón máte mať najdlhší beh, no a toto je dlhý beh, veď 35 je skoro 42 a je to mesiac pred. Navyše dva maratóny v priebehu mesiaca som už absolvoval aj predtým (a vždy som si povedal, že už to viac nespravím).

Príprava prebieha úplne bez problémov, úspešne absolvujem s Maťou polmaratónsku prípravu (áno, polmaratónsku), ktorá dokonca začala od novembra chodiť aj na naše bernohácke tréningy o ktorých predtým tvrdila, že by ju by nikto neprinútil behávať hodinu do kolečka. Ale to tvrdila aj o behu, aj o pretekoch a vlastne ani na polmaratón by ju nikto nedostal. Takže spoločne trénujeme štyrikrát do týždňa, ja si sem tam pridám piaty beh keď sa mi chce, väčšinou sa mi samozrejme nechce. Maťu tréningy celkom bavia, lebo vidí že zrýchľuje a posúva sa. Tu sa zastavme – Ty prečo nechodíš ešte na naše tréningy? Každú stredu na atletickom ovále AŠK Slávia Trnava Ťa čakáme o šiestej večer, tú hodinku si snáď nájdeš. – Že už chodíš? Tak pokračujeme teda. Mňa tréningy bavia tiež, pretože tempá ktoré beháme ma neubíjajú a akože teda behám intervaly aj ja, aj keď pomalšie ako by som mal. Túto prípravu som ale obetoval vedúcej, s ktorou sme si dali skromný cieľ absolvovať tú polku pod dve hodiny a popravde, inak by som asi tie intervaly flákal ešte viac. Lebo však všetci vedia ako pristupujem k tréningom. Takže príprava nám uteká mesiac za mesiacom, Maťa dokonca začala so mnou chodiť aj na silové tréningy do Different Athletics, lebo treba robiť aj doplnkové športy. Ja robím poctivo, ešte aj plávam a bicyklovať už nemám kedy, lebo neviem prečo, ale týždeň má len sedem dní a tak málo hodín. Pomaly zvyšujeme aj kilometráž víkendových behov a ani sa nenazdáme je tu apríl a my v spoločnosti ďalších Bernoháčov mierime na štart.

ČSOB

V komunite je sila a samozrejme tá bernoháčska je TOP. Fotka pred sochou Štefánika do klubového albumu a mierime do svojho koridoru. Cestu tam nám trochu skomplikovali šatne, v ktorých boli dlhočizné neposúvajúce sa rady a Martina chytá paniku, že to nestíhame. Ja ju chytám tiež, a tak zháňame niekoho, komu dáme jej tašku. Samozrejme sme nenašli nikoho a tak dve minúty pred štartom trielim naspäť k šatniam, odovzdávam tašku a skokom cez zábrany. Hlavou mi preblesne Mišova rada ako nemáme skákať cez zábrany, som pol minúty pred štartom aj s polovičkou pripravený vybehnúť.

Vedúca mi niekoľko dní dozadu povedala, že to síce chce pod dve hodiny, ale nechce to úplne tesne, tak okolo 1:58 by bola úplne spokojná. Ja samozrejme nie a už niekoľko dní viem akým tempom musíme ísť aby sme dali pod 1:55. Takže kým moja zverenkyňa drží v hlave, že bude dvadsaťjeden kilometrov bežať tempom 5:35, ja držím v hlave tempo 5:27 a lepšie. Prvé kilometre ubúdajú vo výbornej atmosfére veľmi rýchlo, aj keď gazdinej sa nezdá, že jej na hodinách pípa tempo 5:17 a podobne. Samozrejme, že sa mi ju podarí ošáliť, veď kukaj, kilometrovník je až hentam, to ti zle pípa, lebo medzi budovami zle meria gps. Uspokojí sa a bežíme spokojne ďalej. Na občerstvovačkách jej beriem vodu, aby ju nič nerozhodilo, spoločne povzbudzujeme ostatných Bernoháčov, ktorých stretávame na úsekoch, kde sa ide oproti. Držíme si super tempo a ja viem, že keď jej náhodou nevypne hlavu, alebo neprídu bolačky, bude super výsledok. Bez problémov zvláda aj električkový most a dokonca mi oznamuje, že posledné dva kilometre si možno zrýchli, z tohto plánu však nasledujúce dva kilometre rýchlo upustí. Nevadí, dobojovali sme to a tesne za mostom sa lúčime, lebo mne nestačilo a idem si dať ešte kolečko. Len pre zaujímavosť, vedúca dobehla svoj prvý polmaratón za 1:52:30. Vraj to bol aj posledný, no ale takých posledných behov sme tu už mali, že 😉. Druhé kolečko môžeme kľudne nazvať stíhačka Mira. Prečo? No lebo toť náš Bernoháč Mirek chcel na jeseň či by mu niekto nepísal plán na maratón. Keďže Mišo už má tých plánov dosť, ponúkol som sa ja, že ak sa uspokojí, že to bude na amatérskej úrovni, môžem mu písať ja. Nakoniec viem sa vžiť do jeho kože, keďže kvôli robote a deťom, musí kvôli behu vstávať o štyroch ráno, alebo behať po nociach. A to pri tých vetroch, ktoré nás túto zimu potrápili, stálo hodne premáhania. Mirek chcel dať konečne maratón pod štyri hodiny, keď doteraz mu to z rôznych príčin (hlavne kvôli hlave) nevyšlo. Keďže viem, že má oveľa na viac, písal som mu tie tréningy na úroveň medzi 3:30-3:45.

Pred štartom sme si povedali čo a ako, rátal som s tým že Miro pôjde tempo okolo 5:00-5:10 v prvej polovici a potom možno spomalí. Keďže my sme šli s vedúcou pomalšie, musel som trochu kopnúť do vrtule, aby som ho vôbec dobehol. Začala teda stíhacia jazda v tempe 4:30, počas ktorej som povzbudil ďalšie známe tváre, ktoré som po ceste stretol. Každého som sa pýtal, či nevideli Mira, odpovedali mi, že nie. Videl som až ho na dlhočiznej ružinovskej ulici, keď šiel vysmiaty oproti, reku super to je tak kilák, keď pôjdem o pol minúty rýchlejšie ako on, možno ho v starom meste dobehnem. Pri ceste Ružinovom naspäť mi ešte Robo podáva gél a vraví, že Miro je kúsok predo mnou. Srandista. Mira stále nevidím, prvýkrát ho zahliadnem až pri zbehu od Michalskej brány a následne ho asi za pol kilometra dobieham. Na otázku kto ho má naháňať po celom meste dostávam odpoveď, že Marek, ja už nevládzem. Hovorím si, ja ti dám nevládzem. Ideme spolu, Miro sa mi chváli že ide bez gélov, mne pretočí panenky. Vravím, nech si dá teda aspoň teraz, on že nie, už to tak dobehne. Dobre, čo už s ním. Dobiehame k električkovému mostu, kde stretávame Juraja a pokúšam sa ho rozbehať s nami. Juro sa pridáva a ja už myslím aké to bude fasa, keď budú dobiehať tri Bernohy tielka do cieľa spolu. Lenže pri zbehu z mosta sa obzriem a vidím, že Miro s nami nie je, ale strúha frajerské pózy o plot. Dostane prvé pokarhanie a či chce, alebo nechce, opäť sa rozbieha. Naopak odpadáva Juro. V sade JK chytá Miro dosť veľkú krízu, snažím sa ho hecovať, čo najviac mu zamestnať hlavu preč od krízy, ale Mirek jej podlieha. Odbehnem si aspoň od zdravotníčky vybaviť leukoplast na krvácajúce bradavky. Dovtedy svine neboleli, ale odkedy som si všimol že púšťajú mliečko, štípali ako sviňa. Na Mira kričím nech aspoň rýchlo kráča, len nech nestojí. Ukazujem mu, koľko už len musí odbehnúť načo ma posiela do riti. Mňa ale neodradí a hučím doňho ďalej. V zákrute pred mostom už doňho hučia všetci, vrátane dozorujúcich policajtov, a ako je prevesený na plote mu oznamujem, že aj keby som ho mal kopať do riti až do cieľa, tak ideme ďalej. Ešte inštrukcie nech poriadne rozdýcha, lebo posledných 500m bežíme aj keby čo bolo. Spoločne dobiehame do cieľa, Mirovi tam svieti krásnych 3:39 a asi po piatich minútach sa so mnou začne aj rozprávať.

Devätnásta čiarka je teda za mnou a ja sa môžem sústrediť na pražský maratón, ktorým odkrojím pätinu z môjho debilného predsavzatia. ČSOB maratón sa mi bežal super a mal som z neho dobrý pocit, že som v druhom kole dokázal bežať celkom rýchlo a tak si vravím ešte čo to dotrénujem a v Prahe by mohol byť celkom dobrý čas, okolo tých 3:15. No a tu sa vraciame k môjmu prístupu k tréningu, keď som tomu za ten mesiac veľa nedal. Do toho prišiel beh Devín Bratislava za firemný tím, kde som ledva šiel tempo 4:10 a pocitovo som sa cítil otrasne, takže Prahu som prehodnotil na 3:30. Ešte sme si s gazdinou strúhli beh našou Trnavou na emkáčskom City rune a pomaly sa začali chystať do Prahy. Nakoniec ideme komplet keďže staršej odložili skautskú akciu a ide s nami. Lístky kúpené, apartmán zajednaný, sme pripravení. V maratónskom týždni sa dozvedám smutnú udalosť, že nás opustila sesternica, ktorá dlhý boj s chorobou prehrala. Bola len o tri roky staršia odo mňa. Pohreb pripadol akurát na deň, kedy sme mali naplánovanú cestu, tak vravím, že keď tam nemôžem byť, pobežím tento maratón pre ňu. A veru som si počas samotného behu viackrát Katku vybavil.

Praha

Do Prahy dochádzame žltým vláčikom v piatok večer, ideme si po kľúče od ubytka a večer v bundách vyrážame na prvú špacírku po starom meste. Kto by to čakal, že v máji budú takmer mrazy. Keď som na tie predpovede už počas týždňa pozeral, dúfal som, že to je chyba a zmení sa to. Nebola a nezmenilo. V sobotu máme na programe vyzdvihnutie štartového čísla a následne zoo. Aby sme čo najmenej nachodili, zháňame lístky na mhd, ale ako na just nemôžeme nájsť po ceste žiadnu trafiku. Na tu natrafíme až tesne pred expom, takže k nemu už dokráčame. Expo na pražskom maratóne je parádne, hádam sa takého niekedy dočkáme aj na slovenských maratónoch. Vyzdvihnutie čísla nezaberie ani minútu, chlapčisko ma ešte posiela na druhú stranu výstavy, kde na mňa čaká tričko a bunda. Chlapci z Prahy totiž všetkým účastníkom pribalili do štartového balíčka Adidas bundu k 25-temu výročiu maratónu. Tu už je trošku dlhší rad, lebo ľudia špekulujú s veľkosťami a vymieňajú to čo dostali. Nám s „vypracovanou svalnatou postavou Adonisa“, poctivo kúpenou a odmakanou v Different Athletics, toto nehrozí a po výbere z dvoch farieb trička odchádzam spokojný po letáčiky z ďalších maratónov, aby si vedúca mohla vybrať kam „chce“ ísť na ďalšiu dovolenku. A ide sa smer zoo. Najmladšej modelky sa pýtam, či chce ísť tramvají, alebo električkou a ona odpovedá ,,tramvají“, lebo tou ešte nešla. Oznamujem, že má smolu, lebo ide len električka. Zoo môžem každému kto bude v Prahe odporučiť, asi najkrajšia ktorú sme doteraz navštívili a aj personál bol super, na otázky odpovedali úplne normálne, nie odvrknutím, ako to býva u nás. Okolo obeda sa k zime pridala veľká oblačnosť a občasný daždík vystriedal od jednej už súvislý dážď. Pršalo zprava, zľava, zhora a niekedy tuším aj zdola. O pol štvrtej zhodnotíme, že už sme dosť mokrí a môžeme sa vrátiť na byt. Bez báb, ktorým sa už von nechce, vyrážame ešte s polovičkou na obvyklú predmaratónsku pizzu. Trafili sme zrovna taký podnik, kde sme asi jediní my dvaja neboli Taliani. Ale pizza bola výborná. Večer si chystám ešte veci a ide sa spať, lebo dobrý spánok je základ dobrého výkonu.

Spánok stál za prd, každú pol hodinu sa budím a myslím na maratón. Hentam pobežím tak, tam zase inak, vtedy zrýchlim, aby som mal nadbehnuté. Napriek tomu, že sa na štart cestného maratónu postavím dvadsiatykrát, opäť som nervózny ako pred prvým. O siedmej už definitívny budíček a odbijem si klasické predpretekové povinnosti. Kto športuje, vie o čom píšem, že Viťo. Na raňajky dva croissanty s maslom a malinovým džemom a za desať pol deviatej smerujeme aj s babami na Staromestké námestie, kde máme o pol dohodnuté fotenie s chalanmi pod Orlojom. Kývame na seba s Marcelom, spoločne drkotajúc sa fotíme a zhodnocujeme, kto je lepšie do tej zimy oblečený. Marcel má tričko a rukavičky, ja iba tielko ale tromf v podobe rukávnikov. Vonku sú tri, štyri stupne, takže k tým kraťáskom je to slabá náplasť. Ešte posrandujeme s babami a posúvame sa do koridoru. Marcel ma ani nemusel prehovárať, že mám ísť s ním do Céčka, aby som v mojom Béčku nezavadzal rýchlejším bežcom.

Deväť hodín, asi zaznel výstrel, lebo všetci pred nami sa začínajú hýbať smerom vpred a my za tónov Smetanovej Vltavy začíname ukrajovať prvé kilometre pražského asfaltu. Pardón, mačacích hláv. Hlavne kvôli nim som si rýchlo po prvom zlom stúpení rozmyslel bežať v slnečných okuliaroch, ktoré napriek mrakom musia pre imidž byť. Frflajúc na neskutočnú tlačenku a čo tam hentaký bežec pred nami robí, prekonávame s Marcelom prvý most. Marcel mal plán, že pobežíme s vodičmi na 3:15, tí boli ale za nami, tak vravím, že budeme mať prvý kilometer rozklus a potom sa k ním pridáme. To sa zase nezdá Marcelovi, lebo že mu na nich potom bude chýbať dvadsať sekúnd. Nakoniec sa na matematiku vyprdneme, lebo zhodnotí, že veď aj tak nás predbehnú. Marcel sa prvé kilometre nechce vzdať svojho najnovšieho módneho výstrelku v podobe igelitového sáčku, ktorý ho mal na štarte chrániť pred studeným vetríkom. Chvíľu si ho nesie v ruke, ale na Karlovom moste nakoniec končí v koši, lebo hovorí, že ho z neho nakláňalo do jednej strany. Ak si chcete maratón užiť, tak Marcela ako parťáka jednoznačne odporúčam, lebo komenty má trefné. Pri zbehu z Karlbridžu na nás kričia moje baby, ktoré nejakým omylom zablúdili ešte k trase maratónu, kým sa vydali na maratón po obchodoch a ochutnávku miestnych špecialitiek. Áno, aj trdelník so zmrzlinou. Ideme po ceste, kde svieti 33km, reku ako rýchlo to ubieha a frfleme, že tadiaľ asi tým pádom pôjdeme znova. Mne sa prvých desať kilometrov beží dosť zle, v mysli mám Devín a konštatujem, že to tempo 4:37 na 3:15 asi na celý maratón nevydržím. Vodiči sú však stále za nami, a nakoľko bežíme na úrovni 4:30 tak sme spokojní, že máme mierny náskok. Na občerstvovačkách je klasika voda, jonťák, banány a špongie, takže je z čoho vyberať. Po prvej napriek tomu končím smädný, nakoľko niektorým dobrovoľníkom zabudli povedať, že ten pohárik treba aj pustiť. Na siedmom kilometri ma pobavil plagát na balkóne, kde bolo že ,,už len 35 km“, kde v druhom kolečku preškrtli tú trojku a povzbudzovali ešte raz. Pri prebehu starým mestom s Marcelom rozoberáme, do ktorého múzea sa oplatí ísť, kde sa včera fotil s Avengermi, takže sa nesústredíme na samotný beh. Na šestnástom kilometri nám ide oproti čelo pretekov, ktoré je už na 25tom kilometri, čo konštatujem, že je asi chyba, veď deväť kilometrov nám dať ešte nemohli. Mohli. Kúsok za nimi ide ďalšia grúpa a vravím Marcelovi, že s tou sme mohli bežať, lebo tá ide pomalšie. Maratóncovi, ktorý šiel zrovna popri nás len trhlo kútikmi a prevrátil oči. Bežíme okolo kostola, kde je asi práve nedeľná omša, tak utrúsim že asi sa modlia, aby sme dnes neumreli, to trhá kútiky ďalšiemu náhodnému maratóncovi.

Blížime sa do polovice, keď na mňa niekto kričí z bežcov oproti. Zaostrím do davu a zakývam Lubošovi, ktorý je tiež z Trnavy. Polovicu máme za nejakých 1:35:30, tak spokojne zhodnotíme, že ideme rozumnejšie ako vo Wachau, kde sme šli o minútu rýchlejšie a potom nám to chýbalo. Na dvadsiatomštvrtom kilometri Marcel konštatuje, že najviac ho na mne serie, že ja ani netrénujem a ešte si ten maratón užívam, že on behá za mňa a má toho plné zuby. Neviem kde na to došiel. Pri Vltave dosť fúka a je zima. Marcelovi vravím, že prečo si nedá rukavice, ktoré si krátko po štarte zložil, lebo číhal kde odhodím rukávniky, ale tie doveziem až do cieľa, ako vo Viedni. Konštatuje, že ani nevie, či ich ešte má, nakoniec tesne pred občerstvovačkou nasadzuje a následne aj dobre zmáča vodou. Keď mu doteraz nebola na ruky zima, tak mu už určite je. Vedľa cesty stojí dievčina s transparentom „Bežte, veď ste si za to zaplatili“ a z nás oboch vyhŕkne „Šak toto“. Ani neviem koľkýkrát ideme cez most a po zbehu z neho sa Marcel otáča a oznamuje mi, že vodiči na 3:15 sú tesne za nami. Nejak mi to nevychádza, ale nakoniec sa zhodneme že oni asi bežia na čas od výstrelu, nie na čistý čas. Na najbližšej otočke pri 27mom kilometri mi parťák oznamuje, že má poslednú šancu sa vyčúrať kým nás predbehnú. Vravím že ,,povedz kedy a ideme“, lebo tieto veci trénujeme na nedeľných behoch tiež, takže čúra sa spolu. Čože, ty nechodíš ani v stredu na tréningy, ani v nedeľu na bežecké blues? Tak stretávame sa v nedeľu o siedmej na stanici, pre aktuálne info čekuj skupinu Bernohy.sk.

Naspäť do Prahy, prispievame spolu k tomu, aby sa tohtoročný živý plot obzvlášť vydaril a počítam, že po tých jonťákoch čo som vypil, bude mať výšku pralesného bambusu. Kým sme boli otočení chrbtom, tak nás samozrejme obehli vodiči. Marcel mi vraví, že aby sme sa za nich čo najviac zavesili. Bál som sa tohto momentu, lebo na predchádzajúcich maratónoch ma to vždy zlomilo, keď ma vodiči predbehli. Teraz sa však utešujem, že bežím na 3:20 a podľa pásky, ktorú som si na expe zobral, mám luxusný náskok. Napriek tomu sa miešam do davu okolo vodiča a Marcel je hneď za mnou, dúfajúc, že vydržíme s nimi až do konca. Neviem čo sa stalo, či zabral gél alebo hlava, ale asi po kilometri s nimi som sa nakopol a začal sa im vzďaľovať. Obzriem sa cez plece a vidím, že Marcel ostal pri skupine, asi pôjde s nimi až do cieľa. On sa nechce o veľa zlepšiť, aby sa mohol na každom maratóne o niečo posunúť. To sa ja si svoj osobáčik už asi nikdy nezlepším.

Takže od tridsiateho kilometra už bežím sám a prekvapujúco s ľahkými nohami, dosť bežcov aj predbieham. Čoraz častejšie si začínam pred očami vybavovať Katku, že dnes si krízu nepripustím, ani keby ako zle bolo. Veď ona predsa bojovala so zákernou chorobou 27 rokov a ja sa tu budem opúšťať pre nejaké tri hodinky. Ani keby čo. Po ceste sa snažím ešte povzbudiť bežcov, ktorí kvôli kŕčom prechádzajú do chôdze. Alebo aj možno kvôli hlave, sám som si to niekoľkokrát prežil. Poviete si „to len na chvíľku prejdem do chôdze“, a potom už kráčate čoraz častejšie. Dnes však nie, dnes ma nič nezlomí. Odkrajujem posledné kilometre, za tamtým tunelom bola tuším tabuľa 41-vý kilometer. Áno je to tak, pri trati už pribúdajú ľudia, ktorí nám tlieskajú a konštatujú akí sme machri a že „už len kúsok a sme tam“. Ono atmosféra v Prahe ma trošku sklamala, neviem či tou zimou, alebo odľahlými úsekmi, ale ľudí okrem centra bolo pomenej. Posledná ulička a beh v koridore už prebieha v super búrlivej atmosfére a ja v dave vykúkam červenú bundu, ktorú mala na sebe moja zákonná polovička. Vidím ich, kývam do foťáku a ukrajujem posledné metre po modrom koberci. Pche, kam sa pchajú celebrity s červeným kobercom. Prstom hore posielam tento maratón Katke a v čistom čase 3:13:45 prekračujem cieľový koberec. Úsmevy na všetky strany, lebo všade je kopa objektívov a nebudem sa tváriť, že som rozbitý, veď to bola pohodička. Preberám si krásnu medailu, termofóliu a smerujem cca 500m na občerstvovací servis a tú istú vzdialenosť naspäť už nabalený. Okolo mňa plno kráčajúcich zombie postáv. Tak nie, to sú tiež maratónci a všetkým nám podlamuje nohy. Vidím moje baby a keďže vyťahujú mobil a chystajú sa fotiť, kráčam k ním šarmantným krokom ala Conor McGregor. Prvá je pri mne krpatá, ktorej som sľúbil, že keď zbehnem pod 3:15, tak jej niečo kúpim. Veď to bola istota, že to nedám. Staršia si vybrala obed vo Friday’s. Keď som potom videl účet, mohol som jej tiež radšej iba niečo kúpiť :D. No a tej zákonnej stačilo, že sme ako rodina na výlete. A tak smelo môžeme vyberať, kde sa na maratón, vlastne na výlet, vyberieme nabudúce.

Epilóg

„V základě se odlišujeme od ostatních lidí. Pokud chcete něco vyhrát, běžte 100 metrů. Pokud chcete něco zažít, běžte maratón,“ povedal legendárny bežec Emil Zátopek. A mal pravdu. Pamätám si každý jeden maratón, ktorý som bežal. Od najpomalšieho v Majcichove, kde som neodbočil a dal si kilometer naviac, cez najrýchlejší v Berlíne, kde bola najlepšia atmosféra, akú som kedy zažil. Ten pražský by som si asi spájal so zimou, takto mi ostane navždy spätý so sesternicou Katkou. Asi to tak malo byť, život to tak chcel. Pražský maratón však môžem každému odporučiť, nie nadarmo má zlatú nálepku, organizácia fantastická a verím, že pri lepšom počasí by aj tá atmosféra bola lepšia. Lebo pri dobehu to už bol riadny hukot. No a ty si to dočítal až sem? To bol tiež riadny maratón, trochu som sa asi opustil a rozpísal viac, ako predseda odo mňa čakal. Dúfam, že som ťa aspoň trochu inšpiroval. Tak hybaj sa hýbať, a ja si idem pozrieť, aký si dám maratón po jesenných Košiciach. A ak by si chcel, aby som aj teba tak fajnovo trénuval ako vedúcu alebo Mira a nebude ti vadiť amatérsko-hobby prístup, tak mi kľudne napíš, niečo dáme dokopy. Navždy Bernohy.