5×5?

Vymysleli sme pre vás nový koncept článkov, v ktorých sa piatich bežcov a bežkýň spýtame päť rovnakých otázok. Prečo? Pretože existuje množstvo názorov, teórií, či tréningových prístupov, ktoré sú častokrát protichodné a my vám nechceme tlačiť do hlavy, čo je správne a čo nie. Chceme vám však dodať dostatočné množstvo informácií, aby ste si mohli názor spraviť sami. Možno bude mať každý z oslovených bežcov inú odpoveď a možno bude naopak veľa odpovedí rovnakých. Necháme sa prekvapiť a inšpirovať spolu s vami 🙂 Ako prvých sme si zobrali na mušku horských ultrabežcov.

Koho sme pre vás vybrali?

Peťa Mücková sa podľa vlastných slov cíti viac vytrvalkyňou než čistokrvnou bežkyňou. V roku 2011 začala s turistikou po jej rodných Beskydoch a odchodila svoje prvé ultra. Od roku 2013 začala navštevovať akcie z kalendára CS-1000. Postupne zrýchľovala, pridávala beh dole kopcom a následne indianský beh po rovinatých úsekov. Rok 2016 bol pre ňu veľmi úspešný a mohli sme ju vidieť ako prvú ženu v cieli na Orobie Ultra Trail (140km +9500m), Tatranskej Šelme Ultra (55km +3100m), mnohých ďalších SK/CZ stovkách, ale aj v krátkych behoch do vrchu ako napríklad Beh do Choča (6,5km +1091m). Okrem toho Petra zvládla 330km dlhý Tor des Geants v Alpách s prevýšením 24000m. Plány na túto sezónu popísala vo svojom bloguViac o Petre a o tom ako trénuje sa môžete dozvedieť na Strave.

Linda Beniačová je slovenská vytrvalkyňa zo Žiliny bývajúca v Brne. Behu sa venuje približne 5 rokov a najčastejšie ju môžete stretnúť v okolí Brna, či v Malej Fatre. Linda je hrdá, že zatiaľ dokončila všetky ultramaratóny, ktorých sa zúčastnila. Medzi najväčšie úspechy však určite patria víťazstvá na Malafotranskej stovke (2014), Beskydskej sedmičke (2014), Nízkotatranskej stíhačke (2015) a 24-hodinovke na Lysej Hore (2014, 2015). Tento rok ju budeme môcť vidieť v Rumunsku na Transylvánia 50 (50km +3266m), Grosslockner Ultra Trail (110km +6500m), či na Beskydskej sedmičke (95km +5470m).

Rišo Zvolánek je známy ultrabežec z Košíc, ktorý sa behu venuje už od svojich 15. rokov. Väčšie objemy začal behať ako 20-ročný, kedy vstúpil do armády. Následne sa od cestných maratónov, cez triatlon dostal až k horským ultra. Najviac hrdý je ale paradoxne na svoje výkony v kratších pretekoch do vrchu ako Tatranská Šelma Vertical (7km +1400m), či Beh do Choča (6,5km +1091m), ktoré boli súčasťou jeho prípravy na horské ultra preteky. Z jeho výkonov na ultramaratónoch by sme vyzdvihli 14. miesto v tvrdej konkurencii na The North Face Lavarado Ultra Trail 2014 (119km +5850m), či minuloročné víťazstvo na Štefánik Trail (144km, +5330 m). Tento rok má za sebou už Transgrancanariu (125km +8000m), kde sa v tvrdej konkurencii profi ultrabežcov umiestnil na 36. mieste. A čo ho ešte čaká v roku 2017? Cestné preteky Wings For Life, Štefánik Trail, vlastný projekt prebehnutia 7-8 vrcholov Vysokých Tatier a TDS v rámci UTMB týždňa. Viac sa o Rišovi môžete dozvedieť na jeho blogu, Facebooku, Strave či Instagrame.

Paťo Hrotek pobehuje po horách už od detstva. Na prvom ultramaratóne sa zúčastnil v roku 2012. Odvtedy ich absolvoval už zopár desiatok a často ho môžeme vidieť na popredných miestach. Spolu s Ivanom Mudroňom zabehol traťový rekord  na pôvodnej trase Nízkotatranskej stíhačky (13:37). Za svoj najťažší beh však považuje Kysuckú stovku v roku 2013, ktorá bola jeho druhou stovkou a bežala sa v ťažkých snehových podmienkach. Paťo si tam prvé miesto rozdelil spolu s ďalšími štyrmi bežcami. Okrem behu po kopcoch sa venuje aj lezeniu a vysokohorskej turistike. Najčastejšie ho môžete stretnúť v Strážovských vrchoch, Vtáčniku, či Tribeči. Tento rok má v pláne toho odbehnúť čo najviac, tak sa necháme prekvapiť. Paťo svoju prípravu nepovažuje za príliš systematickú. Jednoducho sa snaží tráviť veľa času v horách a verí, že veľká časť úspechu sa skrýva v hlave a psychike. Ako povedal, beží si slobodne a dobrý čas v cieli je pre neho vždy prekvapením.

Marián Kamendy je bežec, ktorý si zaslúžil miesto v tejto pätici vďaka skvelému progresu, ktorý spravil za posledných zopár rokov. S behom začal už na základnej škole a po 15 rokoch nebehania sa k nemu znova vrátil ako 35-ročný. Odvtedy už čo to pobehal na Slovensku, ale aj v zahraničí. Podarilo sa mu umiestniť v top 10% finisheroch na veľkých ultramaratónoch ako UTMB (171km +10000m) či Lavaredo Ultra Trail (119km +5850m). Na oba spomenuté sa chystá aj tento rok s cieľom vylepšiť si časy, ak to počasie a podmienky dovolia. Že to Mariánovi behá aj na asfalte dokázal nedávno na bratislavskom ČSOB maratóne, ktorý dokončil v skvelom čase 2:55:19. Viac o jeho bežeckej ceste životom sa dočítate na jeho blogu, prípadne môžete sledovať jeho tréningy na Strave.

1. Kedy je podľa teba správny čas začať s ultramaratónmi? Myslíš, že môže niekto začať príliš skoro a ublížiť si tým?

Peťa Mücková: Mám kamarády, kteří začínali s ultra už v 17ti letech. Pro mladé tělo to určitě není ideální zátěž, ale pokud se to dělá s mírou, tak nevidím problém. Je všeobecně známo, že vytrvalostní disciplíny jsou vhodné pro starší sportovce. Pro ultra by člověk měl svým způsobem vyzrát. Namotivovaný mladý sportovec se může bezhlavě hnát za dobrými výsledky a může se přetížit. U starších lidí se předpokládá, že mají více zkušeností, umí lépe rozložit síly a mají to lépe srovnané v hlavě.

Linda Beniačová: Ja som zabehla prvé ultra po roku aktívneho behania, trénovania. Športujem ale od malička a už ako decko som bola vytrvalec. Obľúbený predmet bola telesná výchová a tam 12-minútovka. Myslím si, že ak ma človek aktívnu športovú minulosť tak môže bežať ultra aj po roku. Ak začína trénovať z gauča tak nie.

Rišo Zvolánek: Ultra, rozumej 100 a viac km v horskom prostredí, nie je prechádzka v ružovej záhrade. Dokonca aj chôdza na tak dlhú vzdialenosť na jeden záťah môže nepripravenému poškodiť telo. Podľa mňa na to treba aspoň 5 ročný tréning bežca na dlhé trate, rozumej maratón až 50 km. Každý si aj tak urobí nakoniec po svojom, takže moja rada je aj tak zbytočná.

Paťo Hrotek: Samozrejme, stať sa môže všeličo. Je to príliš individuálne. Niekto to má v sebe, začne od ničoho a nič mu to nerobí. Niekto zas preto musí urobiť viac.

Marián Kamendy: Správny čas podľa mňa neexistuje. Existuje iba správny postup, ktorý sa dá uskutočniť kedykoľvek. Treba telo prispôsobiť postupne na dlhšiu a väčšiu záťaž a venovať dostatok času aj regenerácii a výžive. U mladších to ide ľahšie, ale o to opatrnejší v stupňovaní záťaže treba byť, aby vo vyššom veku nedošlo k zraneniam z “opotrebovania”.

2. Beháš v príprave na horské ultramaratóny aj po rovine? Prečo áno / nie?

Peťa Mücková: Neběhám roviny, nebaví mě to. Ale vím, že by mě takový trénink zrychlil.

Linda Beniačová: Behám aj po rovine a dokonca občas aj na dráhe. Môžem viac vnímať techniku behu a zlepšovať si ju. Na začiatku pri horskom behu som robila chyby a mala som problémy s chrbátom, ale už viem ako na to 🙂

Rišo Zvolánek: Aktuálne behám po rovine tri dni v týždni keď som v práci, lebo tam je takmer iba rovina. Inak by som nebehal rovinu vôbec. Na druhej strane teraz mám možnosť na sebe pozorovať, či ma takýto tréning na rovine v ultra posunie dopredu, alebo nie. Uvidíme na Štefánikovi.

Paťo Hrotek: Nie, roviny nepreferujem. Roviny behám iba keď sa im nevyhnem. Na ultramaratónoch sú často dlhé úseky po rovine, preto sa budem musieť zamerať aj týmto smerom.

Marián Kamendy: Samozrejme. Veď aj na horských ultramaratónoch je nejaká tá rovinka. Ide o to, či človek chce byť rýchly a pretekať, alebo ide čisto pre radosť a na pohodu. Ak chceš pretekať, rýchlosť sa najlepšie trénuje na rovine, či už ju chceš aplikovať na ceste alebo v horách.

3. Zameriavaš sa v príprave na horské ultramaratóny aj na rýchlosť? Ako?

Peťa Mücková: Nemám žádný tréninkový plán. Sportuju podle nálady a času. V poslední době jsem si udělala pár tréninků takových, že jsem chodila prudká stoupání se zatíženým batohem. Myslím, že tento způsob tréninku je velmi efektivní, nohy tak rychle posílí.

Linda Beniačová: Doslova v príprave na ultra sa na rýchlosť nezameriavam, ale behám aj kratšie závody, tak vtedy áno.

Rišo Zvolánek: Nie tak úplne. Doteraz som to nerobil. Aj keď tempové behy na tempovú vytrvalosť mávam v tréningu od jari po koniec pretekárskej sezóny pravidelne. Skôr som veril, že rýchlosť v kopcoch na ultra je podmienená VO2Max, silou nôh vybehaných z kopcov a to aj vtedy, kedy sú nohy unavené a z toho vyplývajúcej sile vôle. Namiesto toho som vždy radšej behával asi najbrutálnejší tréning, ktorý poznám a to sú stupňované výbehy do kopca, ktorý účinne dvíha VO2Max a odolnosť voči bolesti zakysleného tela.

Paťo Hrotek: Nie. Rýchlosť mám iba v zbehoch. Viac sa sústreďujem na vytrvalosť.

Marián Kamendy: Áno. Tréningom na rovine: tempový beh, fartlek, sem tam intervalový tréning. To všetko patrí k výbave horského ultrabežca.

4. Aké dlhé behy behávaš v príprave na ultramaratóny? Zameriavaš sa viac na čas, vzdialenosť, či nastúpané metre?

Peťa Mücková: Mám ráda kopce, proto vyhledávám takové trasy, kde nastoupám hodně výškových metrů. Na tréninky moc času nezbyde, takže žádné dlouhé distance mimo závody neběhávám. Většinou je to jen výstup na nějaký beskydský kopec. Jiné je to s cyklistikou – začala jsem teď hodně jezdit na kole (na silnici). Občas se mi podaří najít prostor a v rámci trénování vytrvalosti sedím třeba 7 hodin v sedle. Ještě před 3mi lety jsem prakticky jen běhávala po horách. Myslím, že takové jednostranné zatížení není pro tělo dobré a kolo je k běhu perfektní doplněk.

Linda Beniačová: Moja kilometráž sa pohybuje okolo 100 km týždenne, čo nie je veľa. Zameriavam sa na čas, t.j. nebežím toľko a toľko km ale napr. 120 min.

Rišo Zvolánek: V príprave na konkrétny ultra behávam maximálne 30-40 km dlhé behy vo voľnom tempe raz za 10 dní. Ináč to je do 25 km. Záleží o aký typ ultráku ide. Či to je rýchla stovka, alebo niečo kopcovité a dlhšie. Keď som v práci, tak tam podľa možností behám všetko ako na prípravu na cestný maratón. Potom doma behám iba výškové metre. Čas tréningu je pre mňa podstatný iba v zimnej objemovej príprave. Počas sezóny je už pre mňa najdôležitejšia kvalita a až potom kvantita.

Paťo Hrotek: V príprave vyhľadávam väčšinou vŕšky a trasy kde som ešte nebol, a preferujem voľné behanie po lesoch a hrebeňoch bez značených chodníkov. Čas ma nezaujíma – dĺžku behu riešim podľa voľného času do ktorého sa musím zmestiť. Najviac sa zameriavam na nastúpané metre, čím viac tým je lepšie.

Marián Kamendy: Najdlhší tréning bol 63 km, ale to bol extrém. Obyčajne je to do 40 km, aj keď ja to skôr meriam v hodinách. Zameriavam sa hlavne na “time on feet”, teda dobu strávenú behom. Obyčajne je do od 2 do 4 hodín na jeden tréning. Najdlhší nepresiahne 7 hodín. Výškové metre trénujem skôr špecificky pred pretekom, ktorý má veľké prevýšenie a počas roka idem skôr na ten čas.

5. Ktoré slovenské či české ultra by sme si podľa teba nemali nechať ujsť?

Peťa Mücková: Říká se, že kdo nebyl na ultra organizovaném Olafem a jeho partou (poznámka redakcie: napr. Pražská stovka), jako by ultra nikdy neběžel. Z pohledu atraktivnosti trasy patří mezi mé nejoblíbenější závody např. Malofatranská 100 a Jesenická 100.

Linda Beniačová: Moja srdcovka je určite Malofatranská 100 a určite ju každému doporučujem. Nádherný závod.

Rišo Zvolánek: Ťažko povedať, kedže tie v Československu nemám veľmi pobehané. Určite ale odporúčam pre svoju náročnosť Malofatranskú 100. S kamošom Maťom Kovalom si každý rok zabehneme hrebeň Malej fatry v dĺžke 125 km + 9000m a tento rok pôjdeme už 5. rok v rade. Myslím, že to je najťažšia stovka na SK. Takisto je určite pekná stovka dvojíc Nizkotatranská stíhačka a v Čechách Beskydská sedmička. Tieto oba preteky mám v pláne zabehnúť niekedy v budúcnosti. Najdlhšie ultra preteky na SK s perfektným servisom bežec nájde na Štefánik ultra trail.

Paťo Hrotek: Najťažšia otázka 🙂 Treba si dať do denníčka postupne všetky a vyskúšať. Neexistuje medzi mojími odbehnutými ani jeden ultramaratón, na ktorý sa nechcem vrátiť. Práve naopak, každý si rád zopakujem.

Marián Kamendy: České neviem, ale zo slovenských isto Štefánik Trail a Malofatranskú 100.

Bonusová otázka: Čo by si poradil bežcom, ktorí sa chystajú na svoje prvé ultra?

Peťa Mücková: Připrav se, že to bude hodně bolet. Ale ta euforie v cíli za to stojí. Až budeš mít krizi – jakože ji budeš mít a ne jednou – tak si opakuj: „Jsem tu dobrovolně. Dělám to, co mě baví. Bolest je relativní…“

Linda Beniačová: Doporučujem len počas závodu pravidelne jesť a piť, dopĺňať energiu a tekutiny aj keď sa človek necíti hladný a smädný. Inak ak chcú skúsiť ultra tak smelo do toho. Veľký a intenzívny zážitok je zaručený 🙂

Rišo Zvolánek: Nech sa nespoliehajú na občerstvovačky a nech si vyberú svoje prvé ultra triezvo podľa svojho tréningu.

Paťo Hrotek: Hlavne to treba skúsiť, ak niekto váha a užívať si. Bežať do pohody a pokiaľ to pôjde. Netreba nič presilovať. Popri behu nezabudnúť na pravidelný príjem potravy – kalórií a soli, lebo neskôr už môže žalúdok protestovať. No a hlavne si to nejak usporiadať v hlave – tá psychika naozaj urobí veľa.

Marián Kamendy: Nebojte sa!

Ešte neutekaj!

Už hľadáte v termínovke Slovak Ultra Trail najbližšie ultra, balíte batoh, čelovku a vyrážate trénovať do kopcov? 🙂 My len dúfame, že ste sa v tomto článku dozvedeli niečo užitočné a držíme vám palce! Budeme radi, ak sa s nami v komentári podelíte o váš názor na článok, či o vaše ultrabežecké plány.

Taktiež ďakujeme Petre, Linde, Rišovi, Paťovi a Mariánovi za ich čas, skúsenosti a rady. Nech sa Vám všetkým darí.