5×5: Prečo behajú naši Bernoháči?

/, Príbehy, Rozhovory, Tréning/5×5: Prečo behajú naši Bernoháči?

V prvom článku zo série 5×5 sme vyspovedali slovenských a českých ultrabežcov. Dnes sme sa pre zmenu rozhodli zistiť ako a prečo behá pätica obyčajných bernoháčov, ktorých môžete pravidelne stretnúť na pravidelných bežeckých tréningoch každú stredu, ktoré organizujeme v areáli AŠK Slávia Trnava. Vyspovedali sme Marcela Macháča, Dominiku Kovaříkovú, Zuzku Lužákovú, Martina Lištjaka a Janu Genčúrovú.

Kedy a prečo si začal(a) s behom? Aký bol tvoj cieľ vtedy a dnes?

Marcel: Beh ma začal baviť už na základnej škole, kde sme behávali 12-minútovky a hodinovky, ktoré nikto nemal rád, ale ja som sa vždy na niečo takéto veľmi tešil. V tomto období zostal beh len na hodine telesnej. Tak trochu vážnejšie som k behu “pričuchol“ počas a hlavne po skončení strednej školy.  Vtedy  som sa odhodlal obuť si bežecké tenisky a ísť si trochu zabehnúť aj v rámci svojho voľného času a okolo roku 2011 som dostal šialený nápad – ísť na bežecké preteky. To veru bolo trápenie.

Keď si dobre pamätám tak to bolo 10 km na ČSOB v Bratislave. Môj tréning, ak sa to dalo nazvať tréningom, bol v štýle: mesiac ma to baví a tak raz týždenne si zabehnem a následne dva mesiace nemám čas.  Veľký zlom v mojom behaní nastal, keď som sa dočítal že sa chystajú tréningy na Slávii. Od tohto momentu nabralo behanie u mňa iný smer a hlavne na pravidelnosti.

A čo sa týka cieľov vtedy a dnes, v minulosti to bolo hlavne o tom premôcť sa a obuť si tenisky  odbehnúť nejakú tu vzdialenosť. Teraz je to už o tom prekonávať sám seba a trochu si zlepšiť svoje osobáčiky.

Dominika: Behávam od stredoškolských čias. Ako väčšina pubertiačok, aj ja som riešila postavu a beh bol cestou ako si ju trochu vylepšiť. Počas výšky som si svoj bežecký návyk posilnila. Behom som sa udržiavala vo fyzickej kondícii a ventilovala napätie a stres spojené so štúdiom. Tempo ani technika ma nezaujímali. Nič som si nemerala, nič som si nezaznamenávala, len som bežala a tešila sa z toho.

Na jar 2013 som si nainštalovala jednu z mobilných bežeckých aplikácií a keď som si svoj výkon porovnala s výkonmi svojich známych, zostala som prekvapená. Moje priemerné tempo bolo o celú minútu lepšie než tempo iných rekreačných bežkýň, čo som poznala. Cítila som, že keď budem pravidelne a systematicky trénovať, môžem sa ešte o čosi zrýchliť.

Dnes som na výkonnostnej úrovni, s ktorou som spokojná. Viem, že by som sa cieleným tréningom mohla dostať ešte trochu vyššie, ale načo? Profesionál zo mňa nikdy nebude. Nechcem si beh spájať s povinnosťou, cítiť vnútorný tlak a  v hlave počúvať hlas „musíš“. Beh si chcem zachovať ako cestu k psychohygiene a duševnej očiste po náročnom dni v práci. Chcem behať tak, aby som sa odreagovala a mala z tejto aktivity radosť. A chcem to tak robiť veľmi dlho, aj ako staručká pani.

Zuzka: Začala som s behom asi pred 2,5 – 3 rokmi. Sedeli sme pri pivku spolu s Maťom, Marcelom, Luckou a Lacom, keď Marcel prišiel s návrhom zúčastniť sa Rugged Race. Nemala som ani potuchy čo to je, ale podľa jeho opisu to mal byt zábavný 2-kilometrový beh lesom s prekážkami. Vraj bude sranda. Moc sa mi do toho nechcelo, keďže som bola tesne po operácii štítnej, ale keďže všetci boli nadšení, prihlásili sme sa. Ráno sme sa pre istotu pozreli na internete, na čo sme sa to vlastne nechali nahovoriť – 6km beh lesom s prekážkami. Dúfala som, že ma to aspoň ma to donúti začať behať. Nedonútilo.

Na štart som sa postavila spolu s našim tímom Trnavské lemry (6ks) a odbehnuté som mala presne 0km. Od lekárky som mala nakázaný oddych, teplo a dostatok tekutín, tak som aspoň bežala s fľaškou v ruke. Samozrejme som bola namaľovaná ako správna dáma. Trasa začínala výbehom zjazdovky na Starej Myjave, a už po 200m som bola na pokraji smrti. Počas zbehu medzi divákov som sa tvárila ako bežec. Tesne potom sa vbiehalo do lesa, kde som sa chcela oprieť o strom a umrieť. Smola. Všetky stromy boli obsadené umierajúcimi pretekármi predo mnou. Celé som to nejak prežila a z nášho tímu som dobehla posledná. Sľúbila som si, že začnem behať. Nezačala.

Ďalším pretekom bol tuším Tvrdák, pred ktorým som chcela začať behať. Nezačala. Po ňom som bola rovnako dobitá ako po Myjave, ale keďže tam bolo viac hobbíkov, neskončila som až tak zle v poradí. Prihlásili sme sa na prvého Spartana a čuduj sa svete, začala som behať. To bolo približne v septembri 2014. Krúžila som na školáku za barákom a 5km bol pre mňa “dlhý beh.”

Môj prvý čisto bežecký závod bol Zimný beh zdravia na Slávii, kde som prepálila štart a počas 3,2km zastavila 2x. Potom mi to už bolo blbé. Starší ľudia dôchodkového veku, pri ktorých som bežala, ma povzbudzovali. Nasadila som smrteľné tempo 6:15 a dobehla do cieľa úplne hotová. Skutočne behať som začala až potom a i keď s prestávkami, behám dodnes. Pre mňa beh nebol láska na prvý pohlaď, ani na druhý, zaľúbila som sa až nejak na piatom rande.

Cieľom zo začiatku nebol beh ako taký, skôr nestrápniť sa na prekážkových pretekoch. Nejaký konkrétny dlhodobý cieľ som nikdy nemala a ani nemám. Teší ma že na pretekoch vládzem, dokonca aj na tých bežeckých. Cieľom sú mi skôr vždy nadchádzajúce preteky  Rugged Race, Rýchlik Zoška – Bratislava, Spartan, ČSOB pomaratón, MMM maratón. No najradšej mám dedinské behy v okolí Trnavy, kde povzbudzujú celé rodiny a je tam vždy super atmoška (Orešany, Trstín, Jablonica, Bojničky, Galanta, Holíč atď). Človek aspoň spozná svoje okolie.

Martin: Pred štyrmi rokmi som pôsobil ako futbalový rozhodca. Z tejto činnosti ma vyradilo bližšie nešpecifikované zranenie. Márne som hľadal pomoc u odborníkov, a tak som sa rozhodol pre nútenú pauzu a skúsil som čaro trávenia voľného času s rodinou. Okrem toho, že som trávil viac času s rodinou, následkom bolo aj to, že som niekoľko krát menil šatník, kvôli zmenšujúcej sa veľkosti oblečenia.

Rozhodol som sa robiť niečo so sebou a ako prvé ma napadol beh. V prvom kroku som skúsil zabehnúť overenú 3 km dlhú trasu. Keď mi hodinky ukázali, že mi to trvalo viac ako 18 minút pri výkone, ktorý som vtedy nazýval šprint, pochopil som, že je zle. Intuitívne som pokračoval s pomalšími behmi. Pamätám si, aký to bol pre mňa „hrdinský“ výkon, keď som zabehol s vyplazeným jazykom svojich 5km vkuse. Tento výkon ma motivoval v tom, že chcem zabehnúť ďalej. Najskôr to bolo 8km, potom 10km a po určitom čase som sa dopracoval až na 14km.

To už bola vzdialenosť, ktorá mi dovoľovala poškuľovať polmaratóne alebo aj viac. Niekde som sa dočítal, že pre začínajúceho bežca je vhodné kontaktovať bežeckú skupinu, ktorá by pomohla s tréningami. To bola akurát doba, kedy sa v Trnave začala formovať skupina Bernohy. Vtedy sa chalani organizovali pravidelné Nedeľné bežecké blues. Pamätám si ako dnes, keď ma chlapci zobrali na 20km beh, vtedy pre mňa vražedným tempom 5:30. Často krát som ich brzdil a niekoľko krát dokončil samostatne. Musím sa chalanom poďakovať, že ma vždy zobrali, aj keď vedeli, že som výkonnostne slabší a v tým podporili moju motiváciu: Byť raz aspoň tak dobrý ako oni.

V tom čase bolo pre mňa dostatočným cieľom zabehnúť čo najďalej – 20, 30, 42 km. Na tempe nezáležalo. Tajný cieľ bol 100 km dlhý pretek, ktorý mi v podstate zostal do dnes (do budúcnosti). Prioritný cieľ je teraz zrýchliť sa na 10km, polmaratóne a maratóne. Cieľový čas si nedávam. Stačí ak budem pretekať so super ľuďmi našej bežeckej komunity 🙂

Jana: S behom som začala na materskej dovolenke na jar 2014 s cieľom vyvetrať si hlavu. Keďže máme pri dome v obytnej zóne “kolečko”, ktoré meria približne 500 m, dobre sa to počítalo. Začala som piatimi kolami a postupne pridávala. Motivačne som sa prihlásila na prvé preteky Beh Pezinkom (9 km), ktoré mali byť o pol roka. Zistila som, že preteky sú každý týždeň, sú pre všetkých a začalo ma to na nich baviť. Teraz máme preteky ako rodinné výlety, využijeme detské behy pre dcérku, juniorské behy pre syna. A manžel nám robí manažéra a sponzora.

Na začiatku bolo cieľom sa hlavne hýbať sa. Neskôr sa k tomu pridala moja súťaživá povaha a odvtedy sa snažím odbehnúť preteky lepšom čase na moju kategóriu, aby som aj mala dobrý pocit, že som bežala „dobre“. V súčasnosti mám radosť, ak sa mi podarí zabehnúť preteky rýchlejšie ako minulý rok a to je aj mojim cieľom.

Marcel s Martinom (vpravo) na maratóne v Budapešti

Snažíš sa dodržiavať nejaký tréningový plán alebo beháš čisto len podľa pocitu a voľného času?

Marcel: Nebehám podľa žiadneho stanoveného tréningového plánu, i keď si myslím, že by to bola asi fajn cesta na posúvanie sa vpred. Momentálne to nechávam na svoj pocit a hlavne čas.

Zhruba začiatkom týždňa si v hlave naplánujem jednotlivé dni, kedy budem mať asi čas vyjsť von a zabehať si. Počas týždňa sa snažím kombinovať kratšie, dlhšie behy a niečo na rýchlosť – nejaké tie obľúbené intervaly. Náš kamarát Marek ma naučil behať dlhšie nedeľné behy, ktoré rád praktizujem.

Dominika: Neriadim sa žiadnym špeciálnym osvedčeným plánom, naordinovala som si svoj vlastný: 3-4x do týždňa beh, 2x do týždňa intervalový tréning insanity, 1 alebo 2 dni sú oddychové. Počas pracovného týždňa behávam trasy dlhé 10 km, počas víkendu o pár km dlhšie. Za týždeň nabehám od 35 do 50km, v priemernom tempe 5:00/km.

Zuzka: Plán som mala iba raz a to na maratón. Asi to bola chyba. Ja keď mam plán tak idem cez mŕtvoly a naposledy som si tým iba uškodila. Po dlhej túre som išla behať, “lebo to bolo v pláne“. Noha ma bolela ešte na maratóne, takže výkon nebol nič-moc.

Teraz mám síce nejaký ten plán, ale keďže sa zviecham z dvoch operácií začiatkom tohto roka kvôli autonehode, tak sa vlastne iba rozbieham. Podľa lekárov sa mám do konca roka šetriť, tak idem pocitovo. Mám plán, ktoré dni behať a cca koľko, ale idem podľa pocitu. Keď rozbolí, idem dom, keď sa mi beží dobre idem o kúsok viac.

Podľa jedného článku sa človek tam kde bol dostane za tak dlhý čas ako dlho trvala pauza. Až potom začne opäť napredovať. A keďže ja behám voľne už od začiatku roka, tak sa do formy z minulého roka nedostanem asi nikdy 😀 Ale nevadí, behám pre radosť.

Martin: Na začiatku som trénoval divoko bez nejakého plánu. Jediné čo som dodržoval bolo intervalový tréning v stredu. Inak som postupoval podľa plánu v nejakej bežeckej aplikácii. Neriešil som ani tempá ani rýchlosť. Priebežne som čítal čo-to o behu, ale len málo z toho som aplikoval do praxe.

Jedného dňa som prečítal knihu Born to run (Stvorený pre beh), ktorej podstata pre rekreačných bežcov sa dá zhrnúť do jednej vety: „Na to aby so zrýchlil, musíš spomaliť“. Nechápal som tomu, ale skúsil som sa pri behu menej naháňať a viac si ho užívať. Zrazu sa mi bežalo ľahšie. Bol som schopný behať ďalej, čo bol môj prvý cieľ. Spozoroval som, že aj pri rýchlych behoch mám nižšie tepy a ľahšie ich zvládam.

Čo to som si prečítal o tréningových zónach a tepových frekvenciách. Dokonca som si dal zmerať tréningové zóny a začal trénovať podľa nich. V tréningu mi bol a stále je veľmi nápomocný náš šéf-tréner Michal, ktorý dal mojim behom hlavu a pätu. Hlavne v príprave na maratón v Košiciach 2016. Týmto by som využil túto príležitosť a vyslovil veľké ĎAKUJEM.

Postupne skladačka článkov, ktoré som kedy čítal sa začala dávať dohromady a všetko dávalo zmysel. Ak by som mal zhrnúť svoj tréningový plán, vyzeralo by to asi nasledovne:

  • Striedam obdobia vyššej nižšej záťaže v priebehu roka, mesiaca a týždňa. Rok delím na sezónu, kedy trénujem hlavne rýchlosť, mimosezónu pár týždňov po maratóne venujem vyslovene regenerácii a doplnkovým športom a potom v zimnom období hlavne dlhým pomalým behom pre získanie vytrvalosti.
  • V rámci mesiaca mávam tri týždne intenzívnejšie, kedy behám aj väčšie objemy, aj náročnejšie tréningy. Jeden týždeň sa snažím (presnejšie chcel by som) behať o niečo menej, aby si telo trochu oddýchlo
  • No a nakoniec v rámci jedného týždňa mám delený na intervalový tréning v stredu, tempo beh alebo pretek v sobotu a ostatné sú výklusy rôznej dĺžky. Ak je to možné, tak nedeľu mám vyhradenú na dlhšie behy, ktoré sú spravidla v pomalšom tempe, prípadne nejaký výbeh do kopcov

Jana: Informácie k behu si hľadám na internete ale aj v bežeckých knihách, ktoré rada čítam. Aj sa snažím dodržiavať ako tak tréningové plány. Veľmi mi pomohli spoločné tréningy Bernohy na Slávii, pretože v skupinke idú intervaly ľahšie a učím sa behať rýchlejšie.

Dominika v cieli PSA polmaratónu

Ak by si mal vybrať jednu vec, ktorú by si poradil svojmu začínajúcemu ja, čo by to bolo?

Marcel: Môjmu začínajúcemu ja by som asi poradil viac strečovať. Patrím k tým bežcom, ktorí odbehajú, odtrénujú, ale žiaľ na strečing mi “nezostáva“ čas.

Dominika: Že mám počúvať svoje telo a nemám sa nútiť do behu, keď je vo fyzickej nepohode. Že menej je občas viac. Že nemusím behávať 70-100 km týždenne, aby som bola lepšou bežkyňou, ak sa mi takéto objemy nežiadajú. Že nemusím behávať 6-7 dní v týždni, ak som fyzicky aktívna aj iným spôsobom a že mám zaraďovať regeneračné pauzy.

Zuzka: Prestať fajčiť skôr! Prestala som až keď som nevládala utekať cez peľovú sezónu (keď zmiešate alergiu a zafajčene pľúca dýcha za ozaj zle). A kúpiť si hneď bežecké ponožky, nie bavlnené. To je inak rada, ktorú dávam ľuďom, ktorí sa ma pýtajú na beh. Kúpte si bežecké ponožky, lebo mňa vždy všetky tenisky obdrali v bavlnených.

Martin: Spomaľ! Nič Ti neutečie, menej zaťažuješ telo. Dlho mi trvalo, kým som toto pochopil. Tréning nie je pretek a nedá sa závodiť niekoľko krát do týždňa. Treba si uvedomiť, prečo behám, a čo chcem behom docieliť.

Jana: Behať v každom počasí, pre radosť, aj pre adrenalín na pretekoch a čo najskôr si nájsť bežeckú skupinu na spoločné tréningy.

Zuzka počas 24-hodinovky (Foto: Matúš Koprda)

Kam najradšej chodíš behať v Trnave a okolí?

Marcel: Behám väčšinou po Trnave. Mojich bežeckých trás mám viacero, závisí koľko kilometrov chcem v daný deň zabehnúť.  Asi najviac odbehaných kilometrov mám na mojej obľúbenej trase, ktorá má cca 10 km a vedie cez staničný park, depo, kamenný mlyn odtiaľ smerom do mesta a cez obe promenády opäť k stanici.

Dominika: Najčastejšie ma to ťahá do Kamenáča a okolitých polí. Nie som moc kreatívna a inovatívna, neexperimentujem s trasami a rada behám tam, kde to dobre poznám a kde nie je rušno. Mojou srdcovou záležitosťou je Korlátko nad Rozbehmi. Robievam si tam 13-18 km dlhý okruh a keď dobehám, vtedy mi k šťastiu viac netreba.

Zuzka: Ja mám rada aj Trnavu (centrum, promu, kalváriu, Cukrovú, Kamenáč),.aj okolie – najmä smer na Siladice, okolo skládky ASA, strelnicu, polia na Zvončín, okolo PSA, či Hrnčiarovce. Keď som behala aj dlhšie trasy mimo mesto (20km+), sama som sa bála (úchylákov), takže so mnou chodil aj Maťo na bicykli. Napriek mojej neúnavnej snahe sa mi ho k cestnému behu nikdy nepodarilo prilákať, ale ide so mnou a v lete vezie vodu, čo si veľmi cením. Trailovo sme niekedy behávali v lesoch pri Doľanoch, Zochovej chate, Svätom Jure. Tam je krásne. Behať v skupinke v lese je super, dali sme si pauzu na kofču a domov vlakom. Vždy to bol parádny výlet.

Martin: Cez týždeň nie je dostatok času na to, aby som šiel niekam ďalej mimo Trnavu, takže volím trasy v jej blízkom okolí. Mojou výhodou je, že bývam blízko Kamenného mlynu a behy do 20 km sa dajú robiť v jeho širšom okolí. Najradšej absolvujem nasledovné trasy podľa vzdialenosti :

Jana: Najviac behám po Ružindole, hlavne v zime, keď je rýchlejšie tma. V lete sú to poľné cesty okolo Ružindola. Najradšej mám tie smerom na Karpaty.

Jana (vpravo) v cieľovej rovinke štafetového behu Od Tatier k Dunaju

Máš nejaké vysnívané preteky, ktorých by si sa chcel zúčastniť?

Marcel: Musím sa pochváliť. Jedny vysnené preteky som si už zabehol. Dávnejšie som čítal o maratóne v Mníchove. V závere behu sa posledná štyristovka behá na ovále olympijského štadióna a chcel som zažiť tú atmosféru. Bolo to niečo fantastické, keď z posledných síl bežíš do cieľa, ľudia ti tlieskajú, povzbudzujú a ty sa cítiš ako olympijský víťaz. Taký ďalší vysnený pretek mám maratón v Paríži.

Dominika: Nie. Chcela som zabehnúť maratón a to som si už splnila. Dvakrát. Dokázala som sama sebe, že viem zájsť za hranice svojich možností a silou vôle sa dopracovať  k cieľu, ktorý vyzerá byť na prvý pohľad nedosiahnuteľný. Iné méty nateraz stanovené nemám. Na preteky chodím sporadicky. Pre mňa je pretekanie stresujúcou záležitosťou. Keďže som perfekcionistka a chcem každý závod zabehnúť čo najlepšie, vytvára sa u mňa silné vnútorné napätie. Neviem si to užívať ako ostatní účastníci. Úplne sa však pretekaniu nevyhýbam. Mám pár obľúbených bežeckých podujatí, na ktorých sa zúčastňujem alebo budem zúčastňovať pravidelne. Zainteresovaní vedia, o ktoré sa jedná. A časom možno pribudnú ďalšie. Ktovie, možno sa v 40-ke rozhodnem prejsť na triatlon.

Zuzka: Momentálne asi nie. Neviem ako ostatné baby v Bernohy v mojom veku, ale ja mám skôr plány, čo by som chcela bežať “po deťoch“. Takže nejak v 35ke plánujem začať trénovať naplno a potom mam v pláne ČSOB maratón, Spartan Ultra Beast a kopec malých dedinských behov – ja kategória ženy a potomstvo kategória deti.

Martin: Určite. Rád by som absolvoval niektorý z veľkých maratónov. Možno je to nereálne, možno otázka budúcnosti. Rád by som sa zúčastnil niektorého z maratónov v Londýne, Tokiu, Boston alebo New York. Na to ale musím ešte porásť a našetriť. Dovtedy sa uspokojím s maratónmi v blízkom okolí.

Jana: Tak trochu snívam o „maratónskej“ turistike po veľkých mestách. Len som ešte na maratón nenašla odvahu, ale možno vyskúšam už túto jeseň.

Na záver..

Ako ste možno z odpovedí vycítili, rozhovory boli robené ešte v lete. Medzičasom Jana obehla v Košiciach svoj 9. polmaratón v osobnom rekorde 1:39:09, Dominika si tiež zlepšila svoj osobák na PSA polmaratóne s časom 1:32:22 a Marcel s Martinom pokorili v Budapešti trojhodinovú hranicu na maratóne. Zuzka, ktorá sa má do konca roka šetriť, celkom pravidelne beháva, takže ju snáď čaká zlepšenie osobákov už nasledujúci rok.

By | 2017-10-25T09:43:20+00:00 október 23rd, 2017|Behy, Príbehy, Rozhovory, Tréning|0 Comments

Leave A Comment