Katarína Kováčová – Prvý ultramaratón alebo ako nevystúpiť z rýchlika

///Katarína Kováčová – Prvý ultramaratón alebo ako nevystúpiť z rýchlika

Ako som sa namotala na Rýchlik Zoška

Už po štafete na Štefánik Trail 140 sme s ostatnými štafetármi nášho PSA Mix Teamu špekulovali, kam sa vyberieme na ďalšie preteky. Cez leto však boli všetci rozlezení kade-tade. Mne sa podarilo zúčastniť sa so super tímom Bernohy štafety Od Tatier k Dunaju. Nakoniec sme sa s bývalými kolegami z PSA rozhodli zapísať na Rýchlik Zoška Bratislava – 50km ultra beh, diaľkový pochod alebo práve štafetu. Vytvorili sme dva tímy, v rámci tréningu sme si prešli jednotlivé úseky. Ja len posledné dva, veď odbehnem práve jeden z nich, to mi stačí. Ani nie týždeň pred štartom mi však bývalý kolega Tomáš napísal, že skúsi ísť celý rýchlik sám ako ultra bežec. Ani neviem, čo mi to napadlo, kde sa v mojej hlave vzala táto chorá myšlienka ale okamžite som mu odpovedala, že idem s ním. A tak sme sa zapísali aj ako ultra bežci.

Možno to bolo stresom v práci, že som si tak nejak neuvedomovala do čoho vlastne idem 😀 Od začiatku som to brala tak, že idem vyskúšať kam ma nohy, v rámci trasy, donesú. Jeden 24 km tréning, žiadna príprava, žiadne špeciálne vybavenie. Len moje staré cestné Nike, pás zo Štefánika, zopár funkčných tričiek, proteínové keksíky a áno, bežecké vynálezy storočia – kompresky a vazelína 😀 Dva dni pred štartom mi Peťo Kabaň mailom poslal pokyny – koľko mám ešte trénovať, čo si mám vziať so sebou, čo mám počas behu jesť a koľko a čoho piť. Priznávam, že jeho tréningových rád som sa nedržala. Mávam problémy s členkom, po poslednom tréningu som zase nepríjemne cítila lýtka a píšťaly, bála som sa, že to prepálim a budem štartovať v poloinvalidnej nálade ako na OTKD.  A tak som na RZB vyrazila takmer bez prípravy.

Zazvonil zvonec a môžme štartovať

Nebehám dlho, nebehám rýchlo a nebehám dlhé trasy. Som pomalý začiatočník, človek ktorý počas svojho života len málokedy zvíťazil sám nad sebou a nad svojou lenivosťou 🙂 A zrazu som sa doslova a do písmena náhodou octila na štarte ultrabehu, v daždi, bez prípravy, bez toho, aby som poznala prvú polovicu trasy. „Veď ja sem vôbec nepatrím“, napadlo mi ale to už zaznel štartovací výstrel, o pár metrov ďalej zvuk Šinťovho (normálne vstal a prišiel nás povzbudiť na štart :)) legendárneho zvonca a vyrazili sme na niekoľkohodinovú bežeckú púť.

Prvý úsek

Tomáš sa podujal, že pobeží so mnou, mojim tempom, inak by bol do cieľa dobehol ešte tak tak o hodinu skôr 🙂 Veľká pomoc ma zároveň ťažila, 27 km som sa nevedela zbaviť pocitu, že ho brzdím. Prvá etapa smerovala zo Zošky na Pezinskú babu. Najviac som sa jej bála, najväčšie prevýšenie a nie veľmi príjemný výstup na Skalnatú. Skalnatá mi síce dala zabrať, hlavou mi išlo všeličo kým som sa plazila hore, no spätne to bol jeden z najkrajších momentov celej trasy. Prvý win, došúpali sme sa na Pezinskú babu. Nasledujúc Peťove rady som si „šlahla“ magnézium a polovicu banánu, malé nealko pivo, doplnili sme vodu a po necelých 10 min ma už Tomáš hnal ďalej.

Druhý úsek

Pezinská baba – Svätý Jur. 17 km, pre mňa najväčšie bežecké peklo, čo som doteraz zažila. Eufóriu vystriedala totálna kríza, byť niekde na trase občerstvovačka, okamžite končím. Nastúpila prvá bolesť stehien. Nevedela som sa v hlave zbaviť pocitu, že je to až 17 km. Etapa sa mi zdala nekonečná. Dochádzali mi sily, za obeť padol proteínový keksík. Keď som po čase vybalila svoje stavy na Tomáša, zachoval sa najlepšie ako mohol. Začal mi rozprávať o práci, o kolegoch, o neviem čom. V tej chvíli to bola veľká pomoc. Za nejaký čas sme sa už rozprávali o všetkom a o ničom a ja som už akosi nevnímala čas ani vzdialenosti. Doplazila som sa na ďalší check point – do Jura. Dohodli sme sa, že odtiaľ už trasu poznám, nebudem ho brzdiť ďalej a pôjdem sama. Po ďalšej polke banánu, doplnení vody a radleri sme vybehli na ďalší úsek (do 10 minút, samozrejme, viac mi nedovolil mať pauzu 😀 ). Aha, áno. V Juri som si prvýkrát po 27 km, na radu známych, ktorí bežali pred nami, sadla. A urobila som veľmi dobre 😀

Sme na trase. Do Marianky to dám, lebo veď nedá sa inak. A v Marianke skončiť nemôžem, ibaže by som sa po ceste dolámala (ako zistíme neskôr, nebola som ďaleko od pravdy). Tomáš išiel svojim tempom, po úvodných km som ho stratila z dohľadu. O chvíľu sa však ku mne pripojil ďalší bežec a nasledujúcich 5, či 6 km sme išli / bežali spolu. Takto som si našla ešte dvoch ďalších lesných kamošov. Podozvedali sme sa obojstranne veľa informácií 😀 Ale hlavne nám ubehol čas. A s ním aj kilometre. Na tejto trase som sa zmenila na diaľkoplaza 🙂 Nohami som ledva prepletala, bežala som čoraz menej. Podarilo sa nám s ďalšími dvomi bežcami trochu odbočiť z trasy, nakoniec sme sa však rýchlo vrátili na správnu cestu. Ani neviem ako, bola som v Marianke. Neskutočne milý personál na občerstvovačke (vlastne ako všade) mi dotankoval tekutiny. Tentokrát som sa rozšupla a dala som si celý banán a arašidy, nechýbalo magnézium (to som si dala na každej občerstvovačke).

Posledný úsek

A zrazu mi to docvaklo.. Ja to asi fakt dám. Čaká ma posledných 10 km. Začínajú síce hnusným úvodným stúpaním ale trasu poznám. Za sebou mám 40 km. Ja to dám! S týmto pocitom som vystúpala hnusný kopec 😀 A bežala veľmi príjemnou lesnou cestou. Hlavou mi už išlo všeličo pozitívne od piva v cieli po horúcu vaňu a pohár vína doma a… Moje lesné bežecké skúsenosti nadobudli nový rozmer keď som k behu a chôdzi pridala polet. Nikdy som netušila, že viem skákať rybičku ale v lese na prašnej ceste je to celkom bolestivý zážitok, ktorému sa odporúčam vyhnúť. Ten pád bol exceletný, šuchlo ma po prachu asi 2 metre. Sadla som si, strašne som zarevala a rozmýšľala, čo ďalej… Čo čo ďalej, no veď musím ísť ďalej. Najskôr som dostala úžasný ženský nápad – oprášiť sa a umyť sa. Našťastie som ostala prízorná a došlo mi, že teraz je fakt jedno, že mi krvácajú asi tri miesta a som ako prasa. Vodu potrebujem na pitie. Skúsila som, či dokážem s tým narazeným kolenom behať. Dá sa. A tak som pokračovala v ceste do cieľa. ASi posledné 3-4 km som stretla ďalšieho účastníka s ktorým sme spolu dobehli do cieľa – do Vojenskej nemocnice v Bratislave. Tam ma už čakali všetci skvelí parťáci a pivo 😀

Dala som to !

Na chladničku mi k štartovacím číslam pribudol diplom o absolvovaní 50 km behu. Za 7 hodín 50 minút. Pre mňa je to veľká vec. Ešte pred rokom som ledva dokázala behať minútu v kuse. Nerobila som nič. A zrazu 50tka 🙂 Ibaže neviem.. Nejak nie som úplne spokojná s tým, že som viac chodila ako bežala. Musím to nabudúce napraviť 😉 Aj keď tá bolesť na druhý deň, tá človeku dá celkom zabrať.

A prečo a načo to celé píšem? Asi by mi pomohlo pred štartom prečítať si, že 50ka sa dá odbehnúť možno aj bez nejakej náročnejšej prípravy. Asi by mi pomohlo vedieť, že medzi tými úžasnými ultra bežcami sú aj takí malí začiatočníci ako ja, ktorí vlastne nevedia do čoho sa rútia 😀 Myslela som si, že z rýchliku vystúpim niekde v polovici. No teraz mám skôr pocit, že sa odveziem ešte kúsok ďalej 🙂

PS. Asi som pochopila heslo, že Ultra trail je punk, či ako to je 😀 Punk mi nikdy extra neprekážal 🙂

Autor: Katarína Kováčová
By | 2017-01-28T12:41:20+00:00 september 7th, 2015|Blog, Príbehy|1 Comment

One Comment

Leave A Comment