Lazová 100

/, Blog, Príbehy/Lazová 100

2016

Môj prvý pokus o prejdenie Lazovky ostal na Holubyho chate, kde sme sa po cca 17 hodinách vyplazili a skončili. Zážitok to bol parádny aj poučný. Trasa parádna, bohatá na výhľady a aj počasie bolo schopné. V stúpaní na javorinu síce  ľahko pršalo a na druhý deň ráno nás prekvapil sneh, ale stále sa to dalo. Až na ten koniec, ktorý ma sral.


2018

Po dvoch rokoch sa prihlasujem na reparát. Natrénované by malo byť z maratónu v Barcelone, teoreticky. Mesiac pred ešte dobieham nejaké výškové, aby sa nepovedalo.  Narastá mi chuť na lepší čas, ale hneď aj odrastá kvôli štvordňovému soplíku, ktorý ma zničil.

Štart sa priblížil rýchlejšie, ako som myslel. Neviem prečo, ale bol som v tom, že budeme štartovať o týždeň neskôr. Tak si ešte upravujem plán s ktorým som chcel prebehnúť L100 na „prídem do cieľa“. Piatok pred štartom sa balím podľa zoznamu, robím si egomasírovačnú fotku pre sociálne siete a vyrážam. Do duchny na dlhý 5-hodinový spánok.

Po prebudení nabieham na potrebné rituály, niečo zlopnem obliekam sa a nasadáme do auta smer Vrbové. Po ceste si užívame výhľady na východ. Cesta pod Karpatami je od Trstína na to ako stvorená. Tak, ako pred dvoma rokmi, ani teraz netriafame odbočku na prvý krát. Nevadí, nebudeme v tom sami. Na prezentácií ani nemusím hovoriť čo som kto som a už dostávam čip, kontrolnú kartu a priateľsky nastrčenú Radovu ruku na pozdrav. Prebehne zdvorilostný smalltalk a poberám sa richtovať do telocvične. Ľudí je tu kopa, nikoho nespoznávam. Až neskôr prichádzajú známe tváre.

Pomaly sa presúvame na štart vedľa telocvične. Odštartovanie som vytušil iba z pohybu masy, ktorá ma vcúca do seba. Ešte stíham pusu na rozlúčku a už sa ženiem vpred. Ide sa dobre. Trocha chladné ránko vôbec neprekáža. Skorej to, že začínam prepaľovať, čo na 113km nie je dobrý nápad. Prechádzam do kroku, predýchavam adrenalín a s pokojom sa rozbieham, tentoraz pomalšie. Ale len o kúsok. Po trase okúkam okolie. Vychádzajúce slnko dáva poliam a lúkam letný šmrnc. Velice pekný pohľad to je, ale fotky nerobím a radšej bežím ďalej k prvej živej kontrole. Lopušná, Košariská, Dolné Košariská sú už zaliate slnkom. Pri pohľade na oblohu to veští len dve veci, pekný ale zato horúci deň.

Prebieham cez Mohylu Milana Rastislava Štefánika, aby som o kúsok ďalej mohol doplniť palivo. Z ponuky si vyberám vodu doprava, kolu doľava a do môjho super-duper eko pohárka si čapujem kúsok iontového nápoja. Na zjedenie ma očarili sladké trubičky a hroznový cukor. Ďakujem, lúčim sa vyrážam na cestu Myjavskými lazmi a kopanicami. Táto časť Lazovky sa mi páči najviac.

sinto-mohyla-bradlo

Cestou z občerstvovačky sa ku mne pridáva nejaký autonómny havo. pohladím ho a ideme tak nejak spolu. Ak sa vzdialenosť 100-300m dá nazvať ideme spolu, tak áno, ideme. V diaľke vidím Veľkú Javorinu a vysielač. Pripomína mi to, ako keď počas Štefanik Trail 140 po prvý krát zbadáš vysielač Kamzík a potom ešte zopár krát a ten hajzel stále nie je blízo. Osamotene prechádzam poľom k okraju Polianky. V diaľke vidím roztrúsených bežcov. Odbáčam dolu z červenej a po vlastnom značení pokračujem ďalej. Stále bežím, celkom vysmiaty. Obzerám okolie. Napravo sa vynorila Myjava a vľavo pozadie Windows XP. Prechádzame na jednu z nespočetných asfaltiek. Dajme tomu, že som nie ešte hladný, ale už som rozmýšľal čo zlopnem na občerstvovačke Podbranč. Netrvá dlho a z vesty vyťahujem rožok. Zopár, asi osem bežcov ma predbieha a praje dobrú chuť. Zahmmkam niečo v zmysle ďakujem a dobre bež alebo nejaké také heslo. Ok rožok zmamraný, rozbieham sa a dobieham tých, čo ma predbehli.

Trasa pokračuje modrou turistickou značkou v tiahlom stúpaní lesnou cestou. Následne kratší zbeh a znova do kopca. Merčím Petra a hneď mu kričím, že serús, jako sa ide, šecko naporádku? No Peťo má za sebou už niekoľko tohtoročných stoviek a cíti to. Chvíľu hodíme reč o maratóne v Barcelone. Podpíšeme si tajnú kontrolu a so želaním veľa zdaru sa rozchádzame. Veď sa ešte stretneme. Lesný chodník ma vypúšťa na asfaltku a už vidím hrad Branč. Z prvého pokusu si pamätám, že tam bola tajná kontrola. tak si vybieham smerom k hradu do kopca, aby som zistil, že tajná kontrola sa nekoná a keby použijem rozum, tak sa tam neštverám. Nič to, aspoň bude viac výškových. Zbieham teda dole, smejem sa na mojej hlúposti a šípim občerstvovačku. Miestna tetenka mi ukazuje, že tým smerom ešte dole choď 150m. Dám Vám radu. Nenechajte si merať pozemok pre potreby daňového úradu touto pani. 150m sa v skutočnosti pretiahlo na metrov 500m. Neva. Pribieham na kontrolu. Vítam sa so svojou najmilšou. Pusa na privítanie a už ma obskakuje Peter, iný Peter, a plní mi fľašky kolou a vodou. Zlopnem pomaranče a hroznový cukor. Ešte sa zverím o tom ako sa mi ide a vyrážam smer Vrbovce. Znova po lazníckych asfaltkách, ale aj poľných cestách. Slnko už riadne praží. Značka ide okolo vodnej pumpy. Poteším sa, že sa trocha schladím. No márna snaha, pumpu sa mi znásilňovať nechce. Zavesený na rúčke rezignujem a uspokojujem sa so slabým vetríkom. Bežím ďalej zaznačujem tajnú kontrolu. Cez kopec a pod humnom sú už Vrbovce.

Nohy sú už celkom unavené. Našťastie na ne naťahujem kompresné návleky, už len pre ten efekt „kompresky na 10km klus“. Občerstvovačka je rozdelená von a dnu. Vonku prezliekame a vyberáme dropbagy, vnútri konzumujeme. Dávam si mastený chlebík so soľou. Chutí mi, tak beriem ešte jeden. Obávam sa kŕčov do brucha, tak sa moc nezdržiavam a vyrážam smer hranica a Česká republika. Znova do kopca a cez najväčšie slnko. Kontrola Žalostiná, trocha posedím a postrečujem stehná. Úľava prichádza okamžite. Žeby som nabudúce valec zobral? Dajme tomu, že od tohoto miesta začína utrpenie. Pekný deň začína byť až príliš teplý. Prebieham okolo Kuželáku, to je veterný mlyn, a koná tam svadba. Na stole vidím koláče, aj by som sa ponúkol, ale pokušenie som nechal tak. Znova kontrola a už len zbehnutie na občerstvovačku Filipov.  Tam si dávam polievku a dopĺňam tekutiny. Pred mnou asi najdlhšie stúpanie a to na Veľkú Javorinu k Holubyho chate. Dlho sa nezdržiavam nech sa nerozsedím. Lúčim sa, ale musím sa hneď aj vrátiť, lebo som si zabudol palice.

Tak teda ešte raz vybieham. Stretávam cyklistov a závidím, že na tých bikoch sa im ide ľahšie. Ja zberám sily a mechanicky kráčam/bežím na vrchol. Už aby to bolo. Po heroickom výkone sa konečne dostávam k vysielaču. Veliký bleskozvod obklopený žiarením, ktoré ohreje vodu. Ale kde je chata ? Radšej sa pýtam. Tá je vraj nižšie. Tak ok, ideme nižšie. Na občerstvovačke od únavy neviem čo robiť, tak len sedím. Nechám si doplniť tekutiny a dávam vedieť o približnom príchode do cieľa. Cez 30km, v aktuálnom stave, som si odhadol na 6 hodín.  Z Holubyho chaty je to cca 5km zbiehanie. Tu ma obiehajú Dávid s Jozefom.

Ďalšia kontrola je Vrch ROH. Monumentálny pamätník budovania lepších zajtrajškov z dôb, kedy bolo toľko srandy, až sme sa za mreže chytali. Prípadne utierali pot v Jáchymoských baniach, podľa toho, ako si kto zaslúžil. Utekám rýchlo preč, komáre ma žerú a to ja nemusím. Pretackám sa cez obec Lubina smerom na Višňové, kde by mala byť predposledná občerstvovačka. Tá je ešte ďaleko a ja musím prekonať jeden obrovský strom a predýchať miestneho roľníka. Strom stačilo obísť, vraj ho niekto podliezal, ale ja som to nebol.  Keby áno, tak tam už ostanem. No a ten roľník? Tak ten sa s DIY traktorom štveral do kopca a ťahal za sebou vlečku. Všetko by to bolo naporádku, keby za tým traktorom neostávala clona výfukových exhalátov. Také fajné na rozdýchané pľúca.

Konečne dobieham na občerstvovačku Višňové. Ako na každej aj tu odmietam alkohol. Volím kolu a do vody si rozpúšťam soľnú tabletu. Z jedla si vyberám slaný kreker a perník.

Pokračujem na Veľký Plešivec, ale už nie sám, ale s kolegom a spolubojovníkom Stanislavom. Ide sa mi lepšie. Buď je to občerstvením alebo rozprávaním sa o všetkom s parťákom. Kontrola na Plešivci už prebieha za svitu čeloviek. Trocha posedím a ideme zbiehať dole do Šípkového. Dobiehame dvoch ďalších bežcov. Prv sa s nimi predbiehame a potom si zosúladíme tempá. Nejako mi to nevyhovuje tak sa odpájam a rozbieham si vlastné. Kontrola v Šípkovom prebieha v priateľskej atmosfére. Víta ma Martin s otcom a za bohatým stolom je Juraj. Porozprávame sa ako sa máme, ako sa ide, podpichneme. Za podpichovanie im vyžieram gumové cukríky. Musím už ísť, nejako som sa rozsedel, tak nech mi to neostane. Moja skupinka vyrazila trochu skôr, ale dobieham ich na konci Šípkového. Z cesty odbáčame vľavo do oroseného poľa. Boty našťastie nepremokajú. Pozorne sledujeme cestu, lebo pri  nejakom betónovom stĺpe musím odbočiť vpravo. Ale až za ním, nikdy nie skôr lebo máme po Lazovke. Odbáčame trocha neskôr, lebo sme si nie istí, či ten stĺp čo sme stretli, je ten správny. A aj bol. Trocha sme si nadišli, ale dostali sme sa na rovnakú cestu, po ktorej neskôr pokračovala trasa.  Cítim, že viem ísť rýchlejšie. Oznamujem ostatnému osadenstvu, že sry, do cieľa to dobehnem sám. Aj sa tak stalo. Ešte zopár stovák metrov po hlavnej ceste, potom po chodníku vo Vrbovom a už len trafiť do cieľa.

Som tu za 16 hodín a 21 minút. Vchádzam do budovy, idem zameniť čip za diplom a nasať tú atmosféru dokončenej stovky. Atmosféra nič moc, zopár zničených ľudí voľne pohodených na podlahe a do toho ozónová vrstva zmiešaných pachov spotených tričiek, neprezutých fusaklí a neumytých tiel. Pridávam tiež svojou troškou do tohoto skvostného diela. Po chvíli ležania sa poberáme, lúčime sa, ďakujeme a želáme si čo najskoršie videnie sa. Po príchode dom sa snažím namontovať pod sprchu a odpadávam do postele.

By | 2018-05-06T17:16:24+00:00 máj 6th, 2018|Behy, Blog, Príbehy|0 Comments

Leave A Comment