Nízkotatranská stíhačka na čmeliaku

/, Blog, Príbehy/Nízkotatranská stíhačka na čmeliaku

Cesta do Telgártu začala pod Karpatami. Minulý rok v cieli Rýchlik Zoška-Bratislava. Po celkom fajn päťdesiatke mi Andrej posiela správu, že ideme na stíhačku. Trocha sa otrasiem, ale som celkom potešený, že mám s kým ísť. Aspoň budú podpichovačky a riadny tréning.

Počas čakania na registráciu si voľný čas vypĺňame spoločným behaním v Orieškoch a Záruby tiež neostávajú nepovšimnuté. Naberáme výškové metre a snažíme s aj tie objemy behať. Predsa dať si hrebeňovku Nízkych Tatier za jeden deň, nie je len tak. Zvládame aj malokarpatské sedemstovky. Ešte tak zvládnuť registráciu. Prvá vlna je už spustená, my čakáme na druhú. Hodinu dopredu nastavené upozornenie, že sa púšťa registrácia na NTS 2017. Už to je, vypĺňam formulár, klikám kúpiť a platím štartovné za naše družstvo. Paráda, z polovice je to v suchu. Ešte nám musia potvrdiť predpoklad, ale ten by sme z ST2016 mali mať splnený.

V deň odchodu klasicky stresujeme nad vecami, ktoré sme zabudli. Zabudli sme vôbec na niečo? Aj keby áno, vracať sa nebudeme. Cesta diaľnicou je v pohode. Pri Zvolene sa stavíme na neskorý obed. Dávam fazuľačku, halušky, pivo a hroznovku. No a čo, kalórie predsa treba. Posilnení pokračujeme v ceste. Schádzame z diaľnice na cestu 66, kde mierne tlakujem z miestnych pretekárov, čo tankujú za 5 ojri a vždy sú prví na červenej. Zvláštna úchylka predbiehať, aj keď sa oproti rúti auto. No nič, iný kraj, iný mrav.

Míňame Nemeckú, kde som sa chcel staviť pri pamätníku. Nevadí, pokračujeme v  jazde až do Telgártu. Základnú školu triafame hneď na prvýkrát, je pri hlavnej ceste a pred ňou je obrovitánska plachta oz SlovakUltraTrail. Parkujeme, vchádzame do budovy sa registrovať. Neobídeme sa bez dokonalej kontroly povinnej výbavy. Trocha sa čudujú nad mojim DIY pohárkom. Registrácia nakoniec v pohode, podpisujeme reverz a odoberáme sa na ubytko. Ešte sa musíme vrátiť na prezentáciu. Stíhame sa učlovečiť po dlhej ceste a chystáme veci na zajtra. Balíme sa až po brífingu. Hodíme niečo do brucha a ideme spať.

Ráno s veľkou nevôľou vstávam a snažím sa rýchlo niečo zlopnúť, do toho  chaoticky pobieham po izbe. Akt aktov, ktorý je potrebný konať pred každým pretekom sa mi darí na poslednú chvíľu, ale nie je to ono. Nič, budeme konať neskôr. Za ránka za rosy, tam v kosodrevine. Nasadáme do Fofa, štartujeme a z rádia začne húkať ACDC. No jeba do ucha a hneď jaká! Porád pridávam na hlasitosti a nasávam atmosféru muziky.

nízkotatranská stíhačka

Zo školy sa presúvame na štart. Posledné fotky a už štartujeme. Rozbiehame sa na druhom mieste. Počko nám praje. Pekné ráno, možno trocha studené, veští pekný deň.  Cez kopec utekáme do obce Šumiac na prvú kontrolu. Tam dobiehame na treťom mieste. Rýchlo sa napojíme a smerujeme na druhú kontrolu na Kráľovu hoľu. Po asfaltke a do kopca. Nevadí nám to, lebo asfaltka je šotolinová cesta a asfalt je len pri konci. Točíme sa lesom a citeľne stúpame. Les sa mení na kosodrevinu a kosodrevinu striedajú alpínske trávy. Objavujú sa výhľady a trocha je aj priestor na kochanie sa. Beh striedame s chôdzou. 17 km za nami prechádzame kontrolou na Kráľovej holi na treťom mieste, ktoré sme si držali počas celého stúpania. Rýchla občerstvovačka a fičíme hrebeňom na sedlo Priehyba, kde náš čaká ďalšia prestávka. Dostáva sa nám aj extra občerstvenie z útulne Andrejcová. Neodolám slaným palacinkám, rvem do seba dve. Ešte si stihnem uchmatnúť zopár kúskov ananásu a fičíme ďalej.

nízkotatranská stíhačkaŠtart
nízkotatranská stíhačkaŠtart

Zahnal som nastupujúci hlaďák a frčíme ďalej podľa plánu. Stúpame na Priehybku a stretávame prvých turistov. Na to, že idem so zahnaným potencionálnym hladom a celkom fajn  pocitom už od štartu, tak sa mi začína ťažšie stúpať do kopca. Preventívne dávam gél, zapíjam a verím, že problém bude zahnaný. Na kontrolu do sedla Priehyba sa dostávam relatívne v poriadku. Občerstvujeme, Andrej naháňa, že už treba ísť. Tak ešte zoberiem  nejaké pamlsky na cestu a hybaj znova do kopca.

Teraz to začína plnou silou. Som nevládny, slížujem a nie je možné roztočiť stroj na žiadané otáčky. Už vám niekedy zdechol EGR ventil a motor zapol núdzový režim? Tak niečo podobné sa spustilo u mňa. Do kopca neťahám, skorej fučím ako tur. Keby sú preteky do schodov, tak ma predbehne celá geriatria, aj tá na invalidných vozíkoch. Čo sa deje a prečo? Veď som jedol aj pil a všetky tie veci pred pretekmi robil. Rovnaká otázka ma trápi aj na relatívne rovnom hrebeni. Stlačiť tempo pod 6,30 min/km je nemožné. Ledva dvíham nohy nad zem, tenisky by vedeli povedať. Z kopca by som tú geriatriu predbehol iba ak by mi išla oproti.

Stíhačka pre mňa definitívne začína byť mordorom. Andrej to som mnou nebude mať ľahké, ale snažím sa mu to čo najviac uľahčiť. Návaly únavy, alebo čo to vôbec je, sa stupňujú a čím ďalej, tým častejšie nás predbiehajú ostatní stíhači. Niekde v okolí Ramže odpadávam do čučoriedok. Vzchopím sa až po zjedení sladkej kokosovej tyčinky a zopár čučoriedok z okolia, ktoré viem dočiahnuť. Vstávam a velím, že ideme ďalej, veď Čertovica je len kúsok. 5 kilometrov a čaká ma hostina. Andrejovi prednesiem svoj plán so sebou na Čertovici. Súhlasí a tak spokojne pokračujeme. Prichádzame na kontrolu Sedlo za Lenivou. Sadám na lavičku a nechávam sa obsluhovať. Teda len napustiť fľašky. Jedenie zvládam aj sám, našťastie. Beriem orechy. Na výber mám podľa doby, tak beriem za hrsť kešu a aby som nebol taký zlý, tak aj arašidy vo forme chrumiek. Čertovica za dverami a dolu kopcom. Za veľkých ovácií zaznamenávame čip. Dvanáste miesto ma vnútorne neteší a mrzí ma, že lepšie pravdepodobne už nebude. Mám tu aj polovičku, zverujem sa jej s útrapami, ktoré máme. Prezliekam ponožky, tričko a dávam dolu kompresné návleky. Pritackám sa k polievke. Výborná slepačia. Pridávam si ešte chlebík, aby som sa z nej viac najedol.

Na Čertovici  zotrváme približne pol hodinu. Stíham popri tom zaviazať šnúrky, vypiť nealko pivo, zjesť  trochu melóna a potešiť sa neustále pobehujúcim maliňákom. Maliňák je sučka Belgického vlčiaka, ktorej meno si momentálne nespomeniem. Ale je parádna. Aktívna a srandovná, ako za každým chodí a chce, aby jej hádzal paličku.

nízkotatranská stíhačkaKráľovaHoľa
nízkotatranská stíhačkaČertovica

Je na čase pokračovať. Ďakujeme za občerstvovačku, lúčime sa a pokračujeme naspäť do kopca na hrebeň. Prvé metre idú ako po masle, našťastie až na hrebeň. Žiaľ znova sa deje to čo nechceme a niečo vo mne zaťahuje ručnú, a tak znova slížujeme. Hrebeň je pekný a chodník behateľný. Vidím, že nám je potreba zrýchliť. Kúšem sa a vyrážam do boja. Veľmi ľahkým jogingom sa aspoň na dohľad držím Andreja. Používam palice na uľahčenie a možno aj zrýchlenie, také minizrýchlenie. Andrej ma čaká a povzbudzuje, nereagujem na to, ale padne to dobre. Teraz chvíľu vediem ja.

Na chodníku sa nám rozfúkalo. Od severu sa aj zmráka a hútam, či teda bude aj pršať. Zopár kvapiek aj spadlo, ale boli to len zafúkance. Už je vidno aj Štefáničku. Tento úsek sa mi veľmi páči. Trasa mi trocha pripomína chodník z Baníkova do Jamníckeho sedla. Tak sa trocha kochám aj výhľadom na Ďumbier, blížiacu sa Štefáničku a všetkým na čo sa dá pozerať. A že tu toho je. Kúsok pred kontrolou sa mi Andrej vzďaľuje. Ja mám orientačnú krízu, lebo z jedného chodníka sa stáva rozcestník a pridáva sa modrá značka. Chvíľu si nie som istý, či idem správne, ale nakoniec idem a spoločne dobiehame na kontrolu, kde dopĺňame zásobu vody, jontáku a zlopneme aj niečo pod zub.

Vietor neutícha. My sa obliekame a vyrážame k Chopku pre ďalšiu kontrolu. Táto časť stíhačky je ohľadom povrchu asi najhoršia aká môže v tom momente existovať. Neviem prečo sa podaktorí až tak moc nudili, že v slabej chvíľke sa rozhodli vo výške približne 1900m.n.m. Nájsť všetky skaly ťažšie ako 200kg  a uložiť ich ako chodník. Myslím že nebudem sám, čo si na tých miestach zanadával a nie raz. Takýto chodník nevieme behať a tak sa aspoň rýchlejšie presúvame. Občas pobehneme, ak sa dá. Za silného vetra a v oblaku sa dostávame na Kamennú chatu. Obrovský aplauz a povzbudzovanie nás vítajú. Dostávame čaj a nechce sa mi veriť, že na občerstvenie majú iba ibubrofen a magnézium. Tak sa zahrievam len čajom a kujem plán ako prežijem. Priťahujem si kapucňu viac do tváre a zahrievam sa čajom. Obaja naťahujeme rukavice. Prichádza aj Jozef s Dávidom. Striedajú nás a my ich. Od zimy sa trasiem ako osika. Kašlem už na celú únavu, krízu, alebo ako ten môj stav nazvať, a rozbieham to čo mi sily stačia, aby som sa trocha zahrial na prevádzkovú teplotu. Je to veľmi zvláštne, ale ideme okolo bagra. Jako jebe už velice na hlavu? Do národného parku vyviezť bager a vyrobiť ním cestu pomaly až na Dereše? Niečo veľmi nesprávne sa vykonalo v tejto krajine. Ták a už sa mi uľavilo.

Frčíme teda čo mi sila stačí. Znova na ten skvelý chodník. Odrazu ma pichne v kolene, noha sa mi podlomí a za silného zvýsknutia sa len tak tak držím nespadnutý. V hlave okamžite zablikala stopka a koniec stíhačky. Chvíľu postojíme. skúšam ísť ďalej. NA prekvapenie to ide a koleno nebolí a ani pichnutie sa nevracia. Fajn teda, pokračujeme. Ale ja už veľmi opatrne a dúfam, že koleno sa už neozve.

Prechádzame hrebeňom za dutia studeného vetra. Aj mi to už prestáva vadiť a prispôsobujem sa. Sledujem oblaky ako sa prevaľujú cez hranu kopca. Vcelku impozantné predstavenie. Do toho na nás ešte pozerajú kamzíky. Neboja sa nás. Odskakujú z chodníka len v poslednej chvíli.

Táto časť trasy, približne od Poľany až po útulňu Ďurková je pre mňa to najväčšie zlo, aké sa mi kedy počas behania stalo. Kríza sa prehĺbila natoľko, že rozmýšľam ako toto dokončíme a či vôbec. Stále ma zmáha únava. Na Chabenci padám na zem a musím oddychovať. Je mi všetko jedno. Chcem byť už na tej blbej útulni. Z Nonstopbehu si pamätám, že už by to mal byť len kúsok. Ten neprichádzal a začínal som toho mať viac než dosť. Konečne už klesáme do útulne.

Vchádzame dnu a popri zeleninovej polievke začíname kalkulovať, čo máme pred sebou a na ako dlho. Približne 30km  do cieľa nám v aktuálnom stave bude trvať cca 6 hodín. Je riziko, že ostaneme visieť na hrebeni kvôli kolenu a ohrozíme seba a aj záchranárov. Rozhodnutie je na mne. Veľmi chcem dokončiť,ale radšej dávam čip dole a píšem druhé ultrácke DNF. Ešte sa radíme o ceste do civilizácie, dohadujeme si odvoz.

nízkotatranská stíhačkaČertovica

Von z chaty je zima. Ešteže som si zobral noviny a strčil pod bundu. Prechádzame na zelenú značku, zapíname čelovky a lesnou cestou klesáme preč od stíhačky. Posledný kilometer už kráčame. Lesná cesta sa zmenila na asfaltku. Sme z nej unavení a nechce sa nám behať po domáckom povrchu. Tak len kráčame a hladíme do tmy, či už nezbadáme Fofa s jeho svetlami a Alickou vo vnútri. Onedlho sa tak stane. Zablikanie nám dá 100% istotu, že je to náš človek. Na úzkej ceste sa otáčame, nasadáme do auta a už len čakáme, kedy dáme sprchu a zalahneme do pelechov.

Naša prvá stíhačka nám vyšla iba po Kráľovu hoľu a kúsok ďalej. Stále hľadám odpovede na otázku „kde sa stala chyba?“ a hútam čo s boľavým kolenom. Včera som si dal dokopy kolo, tak v rámci rekondičného pobytu ho vytiahnem aspoň raz. Ešte veľakrát prehodnotím svoju prípravu a pohútam, čo by som mal zlepšiť, na čom zapracovať, aby sa nezopakovala stíhačka 2017.

By | 2017-08-07T08:53:52+00:00 júl 27th, 2017|Behy, Blog, Príbehy|0 Comments

Leave A Comment