Ako každá iná stovka, aj táto začína odhodlaním sa prihlásiť. Plním formulár iniciálami a odosielam ho. Motivovaný novým dobrodružstvom skúmam trasu a celú stránku. Nasávam prvotné informácie, len treba ísť už na ucho a zajtra do rachoty. Cestou do nej ten web pozerám na mobile. Vystupujem a tradične cez Kamzík mierim zarobiť na živobytie. Nadšenie výbehu prvého kopca mi kazí pád. Zakopol som a vyjekabátil sa jak kabela šrotu. Trocha som porumázgal nad rozbitým kolenom, oprášil, pofúkal, že idem pokračovať v tréningu. Ale čo to ? 10 metrov dolu kopcom a koniec. Ani krokom ani nijak. Tréning končí a pozvolne sa začína plížiť zlá myšlienka.
S kolenom to nakoniec nebolo až také zlé. Bolesť ustúpila a po cca týždni sa opatrne rozbieham. Fajnovo, môžem pokračovať v tréningu na P100.

Preskočím dva mesiace a začnem hneď od konca. V robote mám na piatok vybranú dovolenku. Deň pred štartom som si nechal na cestovanie. V Šenkviciach nastupujem na vlak smerujúci do Prievidze. Na cestu som sa veľmi tešil, vlakom som tým smerom ešte nešiel. Aký zážitok to bude, som ani tušiť nemohol. Takže nasadám do vlaku plného študentov. Našťastie sa usadám, takže pohodka. V Leopoldove vymeníme rušeň za dízlový a smerujeme do Prievidze. Železnicu obklopujú polia, krajina sa začína meniť na kopcovitú až niekde okolo Partizánskeho.

Keď vlak zastavil v tomto meste….. To ako do skanzenu socializmu keby zastavil. Zvláštny pohľad na budovy socialistického realizmu a o to väčší kontrast s vedľa postavenou Bilou. Prechádzame ešte Zemianskymi Kostoľanmi a Novákmi až nakoniec pristávame v Prievidzi. Doteraz som nevidel žiadneho ultráka, ale odteraz, ako keby aj z kanálov vyliezali. Zopár kúskov smeruje do Lidlu. Idem s davom nakúpiť si večeru a raňajky.
Najväčším zážitkom dňa je cesta do Handlovej. Nasadám do motoráčika a čakám na odchod súpravičky. Sadám medzi lokálov a šťukám si mobil na skrátenie času. Odbila minúta odchodu a štartujeme.  Príjemné posedenie medzi mládežníckymi vulgarizmami mi prerušil štart rakety, alebo čohoto. Pripadám si, že sedím na leteckom motore, ale teším sa z toho.  Srším pozitívnymi vybráciami, vypúšťam dúhu a výskam ako dievka v horskej bystrine. Zrazu celý hluk ustal a vláčik sa pohybuje len zotrvačnosťou. Ale nie je to len predo-zadný pohyb, ale aj kymácavo-pravo-ľavý. Modernizácia železníc popri obnove vlakov zabudla na koľajnice. Ja víím ZSSK a ŽSR, ale ajstak.  Takže za striedavého burácania motora a ticha neutrálu, zastavujeme v obci Chrenovec. Z vlaku vystúpila polovica cestujúcich. Ale nie tak, že vystúpili v ich cieľovej stanici. Oni vystúpili a začali fajčiť a baviť sa medzi sebou. No toto som ja ešte nevidel, vlak si zastavil na fajčársku.  Po asi 10 minútach osadenstvo nastúpi a kymácame sa ďalej. Stojac v ďalšej stanici obzerám priemyselnú budovu. Týpek, ultrák, vedľa  mňa ma džugá, že či idem. Ja že hej, ale že ešte nie sme v Handlovej. Lenže sme boli. Pozrel som z opačného okna a tam nápis Handlová. Toto však nekorešpondovalo so svetelným ukazovačom vo vlaku. Neva, idem aj ja von. Toľko ultrákov pokope, to som len na štarte videl. Porád na mňa niekto kričí a ja ostrím očkom, že kto. Hen Vlado so švagrom.  Zachránený som, nestratím sa na ceste k prezentácií. Cestou obdivujem expozíciu banských mašín.

Na prezentácií mi lustrujú povinnú výbavu. Ešte dobre, že som prezieravo všetko zbalil na spodok kabele. Tak si všetko vybaľujem, ukazujem  povinnosti a opäť všetko balím naspäť. Fasujem číslo, náramok na ubytko a tričko. Spokojný vyrážam do jednej z telocviční, že napapám sa a zalomím. Cestou sa dávam do kopy s ubytovania chtivou ultráčkou. Zo slušnosti sa porozprávame o tom, čo kto beháme. Prvá telocvičňa je ešte zatvorená, tak ideme naplniť druhú. Miernym nadbehnutím sa konečne dostávame na miesto odpočinku.

Vyťahujem žinenku, rozkladám si bordel a večeru. Podľa etikiet som natlačil niečo nad 1000 kcal. Ešte sa trocha porozhliadať po tej veľkej spálni a o deviatej sa odhodlávam na spánok. Ten sa darí uskutočniť až nejak okolo jedenástej, kedy sa z driemot budím nasratý s tým, že sa chcem napiť. To bolo to čo chýbalo. Vytrúbil som asi tak pol litra a okamžite zaspal. Ostatných spachtákov nevnímam, takže obavy z budenia sa nenaplnili.

Nadránom ma budí pollitrový budíček. Celkom fajn, hod a pól pred štartom mi vyhovuje. Stíham všetko, aj 2x prebaliť vestu. Už sú všetci hore a podaktorí sa pobrali už aj na štart. Poberám sa aj ja. Objavujem tú kratšiu variantu cesty na štart a taktiež miesto, kde som včera zle odbočil.  Nič to, prichádzam na námestie, kde je už zhluk dialokchtivých ultrákov. Privítam sa s ostatnými a čakáme na štart.

Dav bez komplikácií odštartoval. Kúsok pobehneme mestom a onedlho sme už v lese a stúpame k prvej občerstovakče. Podľa profilu trate, by sa dala rozdeliť na 3 veľké stúpania. Na Vtáčnik, na Veľký Tribeč a na Žibricu-Zobor. Ponitriansku 100 idem po prvý krát. Trasa sa mi veľmi páči. Parádny les a slnečné počasie robia fajn atmosféru.

Pri stúpaní na  Vtáčnik si držím svoje tempo, nenaháňam sa. Spoločne sa predbieham s ostatnými bežcami. Väčšinu z nich poznám z predbiehania sa na Lazovke. Jeden sa osmelí a dávame sa do reči o našich vestách. Obaja máme bielo-oranžové Raidlight. Že, „Teba si kvôli tomu batohu pamätám z Lazovky!“ hovorí im. Áno, áno, matne si spomínam, ale nič konkrétne. Tak sa trochu porozprávame o batohoch. Ja sa posťažujem na kvalitu a pochválim pohodlie a kolega sa posťažoval na fľašky vzadu, že ho bolia ľadviny z tých tvrdých. Poradil som mu, aby vyskúšal softflašky. S týmto sa aj rozlúčime, ale určite nie na dlho. Vždy to je tak, že v kopci alebo z kopca sa dobiehame. Napríklad na Vtáčniku keď som sa kochal rozhľadom a robil si panoramatickú fotku.

Na kopci sa nezdržím dlho. Aj keď svieti slnko, tak jeho teplo odháňa chladnejší vetrík. Nasleduje dlhočizné zbiehanie na kontrolu Veľké pole (38km). Ani neviem na ktorom som mieste, ale odhadujem niečo medzi 25. a 30. miestom. Neriešim to nejako, kŕmim sa. Na pokročilú sezónu majú veľmi chutný melón. Nachádzam aj čipsy a gumové medvedíky. Tak sa teda kŕmim, zapíjam to kolou a vodou. Nasleduje kratší výbeh do kopca a znova zbiehanie na ďalšiu kontrolu. Na ten celý dolekopec už väčšina remcá a ja tiež, keďže ma to natriasanie prestáva baviť. Ako bonus medzi dvoma kontrolami nás napádajú sršne. Schytal som len od jedného. Na fakt, že som už mal po 40-tom km, tak to tempo by mi nejeden šprintér závidel. S boľavou rukou sa poberám ďalej do Jedľových Kostolian. Asfaltovou lesnou komunikáciou cez usadlosť Brezov Štál. Odtiaľto sa nám vynára výhľad na druhé a tretie stúpania Veľký Tribeč a ŽibricoZobor. Nie je to ani tak ďaleko. Už len 50KM. Na hodinách to vyzerá veľa, ale na pohľad už len kúsok. Radostne zbieham ku kontrole Jedľové Kostoľany. Zdravotníci sú na mňa pripravený s hojivým elixírom. Dávam reverz s tým, že som ok a venujem sa kŕmeniu. Minerálku majú, sladkosť a čipsy. Aj kolový nápoj si ulejem a aj vodu na chrbát doplním. Vybavené, idem smer Skýcov. Krátky úsek prebehneme lesom a poľom. V Skýcove kúsek do kopečka. Znova sa prikŕmim a vonku vyvetrám nohy z tenisiek. Nasleduje stúpanie do sedla Rakyta, kde je aj kontrola s jedlom a pitím. Tu uchmatnem sladkosť a za pohár koly a vody si dám. Tu som mal najlepšie umiestnenie. Myslím, že 20. ak som správne počítal. V pätách som bol skupinke 4 bežcov. 16-te miesto sa nekoná. Prišla na mňa existenčná kríza a na koleno zaklopalo ITB.

Cez Veľký Tribeč prebehnem ani neviem ako. Nie, že by som bol tak rýchly, ale ten vrchol bol tak nevýrazný. Alebo ja som to nejak nevnímal ? Čo vnímam je zbiehanie na Jedliny, čo je siedma kontrola v poradí. Preťaženie nôh sa zintenzívňuje a dole kopcom musím aj kráčať. Občas ma to serie, ale frčím ďalej, fyzicky na to mám. Občas ponaťahujem sedací sval, čo mi na moment uľaví. Pribieham na kontrolu Jedliny, kde na seba nechám striekať zimasprej. Kŕmim sa krekrami a kolovodou. S pokorou prijmem povzbudivé slová o tom, ako ľahko som pribehol a že som celkom čerstvý. To ja tak telom asi klamem. Dlho sa nezdržiavam a utekám do cieľa, nech je môj sklz čo najmenší. Meškám, mal som už byť niekde na Žibrici. Ešte vydržím výbeh na sedlo pod Gýmešom a zbieham k nejakej rekreačnej oblasti Remitáž, kde je kontrola a žvanec. Hladný moc nie som, ale keď zbadám čipsy, tak po jednom vyjedám. Bez hanby ich do seba tlačím, ako keby som ich už nikdy nemal jesť. Opláchnem sa v studni, napijem a s mávaním na pozdrav mierim na Žirany, za ktorými na mňa čaká Žibrica a Zobor. Nábeh na Žibricu začína asfaltkou vedúcou do kameňolomu. Keby si trochu mákli, možno by ten kopec aj vedeli vyťažiť kým sa k nemu dostanem. No nestihli. Lesnou cestou popod kopec sa dostávam k začiatku stúpania. Posvietim si čelovkou a vidím, ako sa jeden z mnohých štverá mojim smerom. Stúpanie je príkre, ale nezdá sa mi to až také, ako sa hovorí. So spolusúputníkom prehodíme nejaké vety o strmosti. Na hrebeň sa z našej dvojice dostávam ako prvý a kolegu nechávam za sebou. No nie nadlho. Nejako sa mi zacnelo energie. Vyťahujem posledné cukroškroby a v poháriku si to rozmiešavam do gélovej konzistencie. Posedím si a kochám sa nad výhľadom na posledný kopec trasy. Tým sa prepadám na nižšie miesta a hlavne premŕzam. Až ma trasie. Obliekam bundu a už v tme pokračujem bojovať Zobor. ITB sa našťastie nezhoršuje, ale stále bolí pri každom kroku. Nepáči sa mi táto časť a kto ma pozná, vie prečo. Darí sa mi dobehnúť nejakých týpkov, tak sa ešte trocha hecnem do kopca. Že aspoň prídem skorej. Konečne posledná kontrola. Zlomene si čupnem a asi sa nechávam obskakovať. Zlopnem im gumákov a perník. Teraz už len zbeh do cieľa. Je to iba 5km/450m  z kopca dolu, približne dva kiláky po hnusne obšutrovanej ceste. To je taká lesná cesta so štrkovým podkladom na ktorej sú pouvoľnované väčšie šutre. Buď zakopnem alebo si vyvrtnem nohu. Na moje velikánske prekvapenie mi naproti beží Jožko, že serus Šinťo, idem za tebou. Tak ma to potešilo. Aspoň mi trocha prejde čas. Dostávame sa do mesta, zbiehame prudkú asfaltku no a cez kruháč a parčík sa dostávame do cieľa. Ďakujem za spoločnosť, podávame si ruky a Jožko ma už nechá samého prebehnúť cieľovou bránou. Pri nej ma už čakajú moje baby. Dostávam parádny diplom, fotka musí byť. Beriem si bágel s čistými vecami a idem do sprchy, trocha sa učlovečiť. Ešte chvíľu ostaneme posedieť, ale pre dlhšiu cestu domov sa poberáme k autu. Ešte prežiť cestu, vylodenie z auta a už len padám do duchny a zahajujem kómatický stav.

S výkonom na Ponitrianskej 100 som spokojný aj napriek nevydarenému koncu. Trénovanie nemalo ani hlavu ani pätu. Behal som len objemy a snažil sa čo najviac do kopca. Takéto pobehovanie sa mi vyplatilo počas prípravy na Lazovku. Však dôležitejším prvkom prípravy, či už na Lazovku alebo na Ponitriansku bolo, ale aj je, „žitie samotným pretekom“. Čo tým myslím?  Je to mentálne nastavenie sa, skúmanie preteku. Kedykoľvek sa dalo, tak som vyhľadával informácie o P100. Oficiálnu stránku som lustroval odpredu odzadu. Študoval som trasu a porovnával ju s článkami, ktoré napísali ultrabežci z minulých ročníkov. Našiel som si aj videá. Tých je pomenej, ale stačili na hrubú predstavu o tom, ako to tam bude vyzerať. Prečo to spomínam? No predstav si, že ideš niekam kam ani nechceš ísť a máš tam byť  cez 10 hodín.  Skús bežať taký znechutený a skús bežať s nadšením, že cez tých 10 hodín na tej trase chceš byť.

K dobrovoľníkom mám len jednu jedinú výhradu. Ak prídem na tú kontrolu a na otázku „Čo chceš, čo ti mám doplniť?“, odpoviem „Ja som ok, doplním sa sám.“, tak ma prosím už neotravujte. Veľmi ma vyrušuje myslieť na to čo mi práve chýba a sledovať, kadiaľ sa hýbu moje veci. Ruky a nohy mám, viem sa opatriť aj sám a takto som spokojný. Je to pre mňa forma oddychu na tej kontrole.

S pozdravom Šinťo