Voľný čas sa dá vyplniť všelijako. V piatok do obeda je to väčšinou zamestnanie. Tí šikovnejší si zoberú dovču a idú behať. Do štvorca, s obvodom 230m, na 24 hodín. Takýchto bežcov sa na budove Slovenského rozhlasu stretlo 12 aby si.. dá sa povedať že zapretekali? no jednoducho aby si zabehali na udalosti SKYRUN.

Prípravy

Podľa môjho bežeckého denníka, som si pre tento rok zvolil dva hlavné preteky. Majcichovská desiatka na aktualizovanie osobáku no a hlavný pretek sezóny – Nízkotatranská stíhačka. Majcichov som splnil a času pred stíhačkou je ešte veľa. OK, čo ďalej? Každodenné behanie mi bolo treba obzvláštniť, aby ma nevcuclo do  víru jednotvárnosti, kedy by hrozilo vyhorenie.

Už dávnejšie som sa dozvedel o možnosti zabehať si na streche Slovenského rozhlasu. Tento rok bola teda skvelá príležitosť si to vyskúšať. Koľko by som bol schopný zabehnúť za 24 hodín? Doteraz to bolo 140km. Ale to neplatí, to bolo aj v kopečkoch. Rozhlas je na rovine. Uvidíme koľko vydá. Bum prásk, registrácia je vyplnená, čakám na štart. Zisťujem si informácie  o minulých ročníkoch. Rekord trate je niečo pod 203km. Zaujímavé číslo, ktovie aké to je dobehnúť tak ďaleko, skúsime uvidíme.

Zatiaľ teda behám môj týždenný štandard a popri tom si krátim cestu fantazírovaním o 24 hodinovom behu. Spomínam na všetky ultratrailové videá, texty, rozhovory a vymýšľam prvý scenár pre túto udalosť.

Dvanásteho

Týždeň okolo štartu  už žijem celým pretekom. Aj moje okolie ním žije, musí. Do práce sa nechávam vyvážať červeným mercedesom, ako pán. Len škoda že asi ďalších 30 pracujúcich sa ním vyváža so mnou. Tlačím do seba čo najviac jedla, snažím sa oddychovať a šetriť energiou. Noc pred štartom sa mi ale nedobre spí. Budím sa na každý podnet. aj brieždenie ma vie zobudiť. Preto sa budím nevyspatý a nie moc oddýchnutý. Nevadí. Hodím do seba raňajky, vychutnám ráno v záhrade a spolu s gazdinou sa poberieme smer Bratislava.

Po príchode mám ešte kopcom času. Ten využívam na doplnenie zásob jedla a zaobstaranie si druhých raňajok. Presúvam sa k RTVS. Popri tom  obkukávam uličky cez ktoré kráčam a snažím sa utlmiť šimranie v bruchu. Pod pyramídou sadám na múrik a uštipačne sa usmievam na ľudí, ktorý idú do práce. Ranné múrikové slnenie sa mi prerušuje Slavo, ktorý ma berie na strechu. Ešte kúsok čakáme vo vestibule, kde obkukávam expozíciu telekomunikačných zariadení. Nachádzam aj náš starý drótový telefón ešte z dôb, kedy šetci kradli jak straky a nikomu nič nechýbalo. Prípadne z doby, kedy kradlo len zopár ľudí a ajtak sme ich dokázali zvoliť ešte dva-krát. Z tejto nostalgie ma ruší Jozef Rajchl, hlavný organizátor, ktorý nás prišiel vyzdvihnúť. Dostávam sa do útrob rozhlasu, do priestorov štartu a zázemia pre bežcov. Zisťujem, kde sa nachádza strategický bod a idem obhliadnuť trasu.

Trasa samotná je jednoduchá za to veľmi diskutovaná. Jednoduchá lebo je to štvorec a diskutovaná.. no kto by behal 24 hodín do štvorečka ? Zato výhľad je celkom fajn a myslím, že sa neobkuká. Z každej strany niečo. Priemysel, komerčné zóny, obytné zóny, príroda, zahraničie a aj na oblohu sa dá kukať.

Ostatní bežci sa začínajú zliezať tiež. Stretávam staré ale aj nové tváre. Vítame sa, zoznamujeme a srandujeme na tému dostatočného značenia trasy, blúdenia a tak podobne. Prezliekame do športového a vymedzujeme si svoje osobné priestory pre uskladnenie potravín k behu. Niektorí si už vykladajú svoje občerstvovačky pri dráhu, čím dávajú najavo blíženie sa desiatej hodiny a štartu SKY RUN medzinárodného behu na budove Slovenského rozhlasu.

3.. 2.. 1.. ….. možete

Poznáte to aj vy. Tie momenty pred štartom. V bruchu motýle, srcco vyskakuje a celé podujatie chcete mať za sebou. Presne toto teraz je aj u mňa. Ešte si vypočujeme bezpečnostné pokyny, príhovor usporiadateľa, kontrolujeme si čipy a o desiatej hodine sme už všetci naštelovaní odštartovať. Tak sa aj deje. 12 vytrvalcov sa vydalo napospas podstave pyramídy, na ktorej sa budeme míňať počas 24 hodín.

Zaujímavý štart má Radek, ktorý sa nám od prvých metrov vzďaľuje v šialenom tempe. Tak tento týpek vie čo robí, alebo aj nevie. Kontrolujem si svoje tempo. hodiny mi ukazujú niečo okolo 4,50-5 kmmin-1 a premýšľam či to nie je rýchlo. Asi aj áno vzhľadom na môj cieľ. Skúšam bežať pomalšie, ale takéto slížovanie mi nejako nejde a naspäť sa vraciam k 5-kovému tempu. Nejako to len dopadne.

Bežím si „na tepy“, aj keď si žiadne nemeriam LoL, a sledujem svoje okolie a nasávam tú zvláštnu atmosféru. Radek nám nakladá jedno kolo za druhým, Vlado, Ivan a Daniel si založili debatný krúžok no a ostatní si idú svoje tak isto ako ja. Celkom mi takéto osamotené behanie pomedzi ostatných vyhovuje. Venujem sa svojim myšlienkam, ktoré venujem nasledovným hodinám a plánovaniu ďalšieho postupu.
Približne po dvoch hodinách poľavím do kroku a vyťahujem papanicu, ktorou za pochodu provokujem ostatných. Čekujem priebežné výsledky. Ako tak sledujem, tak začínam dobiehať Radka. Dojedám a rozbieham sa. Som druhý, plný síl a je mi dobre. Až natoľko, že sa dostávam do vedenia. Štvrtá hodina behu odbila a prvý maratón mám za sebou. Koľko ich dnes bude ? Pokračujem ďalej v nastavenom móde. Rýchlosť už nemám takú svižnú, spomalil som približne o 30 sekúnd. Nevadí dobre sa ide. Prvá päťdesiatka. Dávam o sebe vedieť na facebooky. krátka videospráva  o priebehu je vhodnejšia ako šťukanie na natriasajúci sa mobil.

Kilometre pribúdajú, držím si prvé miesto, ale očkom sledujem Petra z ktorého cítim rivala.

Karty sa miešajú

Aby to nebolo až tak úžasné, tak o slovo sa hlásia nohy. Nielen že začínajú smrdieť, ale sú už aj unavené. Treba si oddýchnuť.. Túto skvelú možnosť využívam cca po 6 hodinách, kedy ma prichádza povzbudiť moja najmilšia. Ešte sa trocha prejdeme po streche, poukazujem všetko čo je vidieť  a potom už zaslúžená pauzička. Dopĺňam tekutiny. Pečie slnko, tak mi chutí minerálka ktorú som si vyžiadal. Trocha som podcenil nutnosť mať lepšiu zásobu a to, čo som si na pitie priniesol so sebou, mi nestačilo.

Po prestávke teda znova nastupujem na krúženie. Nič zvláštne sa už nedeje. Kolečká pribúdajú, alebo skorej štvorce ? Časomiera po každom pípne a priráta jedno kolo, koľké už? a zopár metrov k celkovému počtu. Tieto čísla už tak svižne nepribúdajú ako na začiatku. Pravdu povediac sa mi zdá, že nepribúdajú vôbec ba naopak sa znižujú. Asi som už príliš unavený. Spolu s Petrom sa  prehupneme cez 100km métu a rozbiehame si naháňačku. Rozostup medzi nami nie je o nič väčší ako 5 kôl. Vždy sa predbehneme vtedy, ak ten druhý  má prestávku. Nedá sa povedať, že jeden by mal navrch od druhého.

Je už noc a s ňou prišli aj 12-hodinovkári a trocha nám spestrili trať. Prichádza náš Miro,  Dušan s ktorým som sa zoznámil minulý rok na Le Slávia, Peter vyplával spod  hladiny a tiež Endží na mňa kričí a ja ju nespoznávam na prvý unavený pohľad. Títo všetci odštartujú o desiatej. Na trati nastane trocha tlačenica, aspoň z môjho pohľadu, ale rýchlo sa to utrasie.

Noc je už v plnom prúde, piatok sa prehupol do soboty. To je počuť aj na ruchu mesta. Ten ustal a už len sem tam sa ozvú slušní ľudia podgurážení legálnou drogou, ktorí zo seba vydávajú všelijaké pazvuky. No pavilón paviánov je oproti tomuto škólka. Nič to, nie je to moja ostuda, ale na vizitke spoločnosti to nepridá. Krúžime ďalej nocou vo svetle čeloviek. S Petrom sa stále naháňame. rozdiel 2-3 kolečká robí už len výprava na Hawai. Inak sme na rovnakej vzdialenosti. Približne 130km to môže byť. Zmáha ma však únava a aj bolesť v oblasti bedier. Bolí sval, skúšam ho naťahovať. trocha pomáha ale nie je to stále ono. Idem cez bolesť. Dá sa ísť pomaly, žiadne extra tempo, cca 6,15 prípadne chôdza. O druhej ma láme a idem si ľahnúť. Na chvíľu sa dať trocha do poriadku. Budím sa po.. čo ja viem, po hodine a pol, na rozhovory o tom, ako ležím a o tom, že už som tretí. Tretí ? Veď som sa naháňal o prvé miesto. ÓóMG. Kontrolujem časomieru …. 50 kôl na prvého 20 na druhého. Ebénci, ideme makať. Nohy stále nič moc. Beriem elastický obväz a obmotávam stehná.  Pevne verím, že to  aspoň trocha nahradí kompresné návleky, ktoré nemám. Na prekvapenie to funguje. Rozbieham  kolotoč stíhania. Nekonečné krúženie a dobiehanie druhého miesta. To je neskutočné ako ten Daniel ide. Veď ide len chôdzou a ja bežím. to ho musím mať za chvíľu dobehnutého. Žiaľ nemám a musím sa hodne kúsať, aby som ho predbehol.

Konečne sa tak aj deje. Medzi sebou si vydiskutujeme čo sa stalo a prečo a či sme s tým ok. Všetko naporádku, ale ajstak ma to kúsok mrzí. Mám približne 3,5 hodiny do cieľa a Peter je pred mnou 15km. Kalkulujem či to dokážem predbehnúť. reálne je to tak na 20-25km. Píšem to skalným, huckajú ma do toho, aby som skúsil a dal prvé miesto. Dám to… nie nedám to. SKY RUN mám ako výlet a sústreďujem sa na stíhačku, ako hlavný pretek mojej sezóny. Preto už kašlem na dobiehanie prvého miesta a čekujem si svoje druhé.

Hodinu pred cieľom nás opúšťa pretekárska morálka a už sa len potĺkame po streche, poniektorí sú vnútri iní obkúkajú  čoby ešte zobli z občerstvenia. Fúka vietor a je sviežo. Na dračku ide čaj alebo káva. Pretekáme sa už len pohľadmi na seba, že kto dá najunavenejší. Tlačíme čas a organizujeme sa na posledné vybehnutie spoza rohu do cieľa pre zvedavé objektívy. Sekundy pred desiatou hodinou sa tak deje a zopár invalidov sa v neveľkej skupine presúva krívaním do cieľa za ohromného kriku, tlieskania a povzbudzovania. Bežci sa dekorujú, bedňové umiestnenia dostanú aj balíček s prekvapením. Akcia sa rozpúšťa a s pozvaním na ďalší ročník sa celý tento pretek skončí.

zazvonil zvonec

Z budovy rozhlasu sme si vytrpeli zopár schodíkov. Žmolím lístok na vlak do Šenkvíc /moje deti ďakujú/ a teším sa zaspávanie v pohodlnom dobytčáku. Miro mi však ponúka odvoz autom, no dobre nasockoval som sa mu tam, ajstak to má cestou. Vezieme sa teda do Modry a rozoberáme priebeh SKY RUNu. Celkom veselá cesta a na prekvapenie sa necítim byť ospalý. Na námestí presadám k polovičke a veziem sa do pelechu. Predtým sa ešte nejako nalámem do vane pod sprchu. Padám do postele a budím sa o necelé štyri hodiny aby som sa najedol a znova zalomil.