Vtedy na východe – report z Východniarskej 100

/, Blog, Príbehy/Vtedy na východe – report z Východniarskej 100

Začalo sa to na R1 za Banskou Bystricou. So Šinťom sa spotení vezieme z nedokončenej Nízkotatranskej stíhačky, ja v tichosti spracovávam prvé DNF a premýšľam, či by sa ešte nejako nedalo využiť natrénovanú formu. Pár dní na to otváram kalendár slovenských ultrabehov a jedným očkom pokukujem po Východniarskej stovke. Kalkulujem či mi budú stačiť tri týždne na regeneráciu, keďže nepatrím k tým ultrabežcom, ktorí búchajú stovku každý mesiac. Počas posledného týždňa na registráciu sa idem na dve hoďky prebehnúť na Slepý vrch. Boľačky nie sú žiadne, zvládam behať aj do tých najstrmších úsekov z hornoorešanskej strany a celkovo sa cítim dobre. Prídem domov a prihlasujem sa na V100.

Týždeň pred behom pozerám propozície, trasu, kontrolujem povinnú výbavu a zisťujem, že môžeme mať aj pacera. Píšem ihneď Tajcovi, ktorého štyri týždne po V100 čaká jeho prvá stovka v Chamonix (CCC), či sa nechce pridať v rámci prípravy. Upozorňujem ho, že moje tempo ku koncu už zrejme nebude prevratné, ale verím že si to užije + strávi nejaký ten čas v lese a pripraví sa nočné úseky s čelovkou. Tomáš súhlasí, že ma od Kojšova bude sprevádzať posledných 55km a ja som zvedavý, ako mne, viacmenej bežcovi samotárovi, bude vyhovovať beh s pacerom.

V piatok doobeda vyrážam do Prešova. Cesta vlakom ubieha celkom rýchlo – dočítam časopis, jednu knihu, začínam ďalšiu a do toho si užívam pohľady na Fatru či Tatry. V Kysaku prestupujem na osobák do Prešova, ktorý je zároveň aj stroj času – v koženkovom dobytčáku sa cítim ako 30 rokov dozadu. Na stanici sa stretávam s Tajckom, ktorý kvôli mne cestoval 8 hodín z Prahy. Cestou na prezentáciu sa zastavíme v kaviarni Nico Caffé, ktorej vtipné tabule písané vo vychodňarčine ste už na facebooku pravdepodobne pár krát zahliadli. Káva, skvelá tom yum polievka, panini a nejaké to pivko. Ani nevieme a po 3 hodinách konštatujeme, že by sme už mohli vybaviť prezentáciu. Z nej sa Tomáš presúva k rodine, u ktorej prespí a ja čakám na Maja a štafetu “Zo západu na východ” v zložení Denisa, Mišo a Lucia. Nocľah máme práve u Lucii, ktorá je z Prešova. S jej manželom Vladom a Mišom utekáme ešte na pizzu, nech máme nejaké tie kalórie v zálohe. Po príchode na byt už len rýchlo pripravím veci na ráno, hádžem rýchlu sprchu a hor sa spať. Každú chvíľu sa budím, ale nakoniec sa o 4 ráno budím relatívne svieži. Na balkóne si užívam raňajky a výhľady na ranný Prešov pod mrakom.

Na štart prichádzame s pol hodinovou rezervou. Stretávame tu množstvo známych tvári pripravených sa popasovať so 130km traťou cez východnú časť Slovenského rudohoria. Podľa predpovedí nás rovnako ako aj posledné dni čaká extrémne teplý deň s teplotou 30 a viac stupňov. Našťastie v noci jemne spŕchlo a je trochu pod mrakom. Organizátor Belo Spišák nám však sľubuje, že ešte prikúri (a tak sa aj stalo). Výstrel a štartujeme hore prešovskou kalváriou.

Štartujeme! (Foto: Eva Kovalčíková)

Po pár kilometroch sa držím v prednej časti trhajúceho sa “peletónu”. Predo mnou beží skupina zakecaných ultrákov a štafetárov jeden vedľa druhého. Na hodinkách vidím, že každú chvíľu budeme točiť prudko vpravo do lesa. Otočím hlavu a vidím nenápadnú takmer 180 stupňovú odbočku do lesa označenú fáborkou. Kričím na poblúdilcov, odbáčam a užívam si 1. miesto na peknom single-tracku. Postupne sa však rýchlici znova dostanú predo mňa a ja som spokojný, pretože spolu s nimi ma predbieha aj štafetárka Denisa, ktorú som si určil ako bod, ktorý musí byť stále predo mnou, ak to nechcem prepáliť.

Pri Pamätníku Východoslovenského roľníckeho povstania sa nachádza prvá neživá kontrola, opisujeme heslo a pokračujeme húštinou, ktorá nás privedie na hrebeň. Ním bežíme zopár kilometrov až k rieke Svinka, cez ktorú vedie most. Na moste sa však nachádza pani s naloženým vozíkom a tak jej bežec predo mnou pomáha prejsť strmými schodíkmi. Dobrý skutok splnený a my môžeme pokračovať asfaltkou. Zakecám sa s dobrosrdečným bežcom a zisťujem, že si sem tiež prišiel napraviť chuť po nedokončenom Lavarede v Taliansku. Po chvíli nám beží oproti Denisa, ktorá sa nie je istá trasou. Na hodinkách vidím, že by sme naozaj mali byť viac vľavo. Že by ďalšia nenápadná odbočka? Pýtame sa bežcov za nami, či tam nič nie je, ale vraj to tu poznajú a máme pokračovať stále po ceste. Tak teda bežíme ďalej, Denisa sa odtrhne a ja sa spolu s ďalšími ultrabežcami donekonečna predbieham až kým nezačneme klesať do Kysaku, kde sa nachádza prvá občerstvovačka. Prebieham mostom ponad Hornád a pozerám na provokujúcu dopravnú značku: Košice – 20km. Nad tým, že ja to mám do Košíc ešte tak 110km radšej ani nerozmýšľam a radšej sa sústredím len na konkrétny úsek. Na občerstvovačke dopĺňam vodu a vyjedám ovocie – melón, pomaranče a banány. Na posmelenie si dávam jednu tabletku magnézia a vyrážam na druhý úsek.

Na najdlhší takmer 29 kilometrový úsek sa vyberám chôdzou z dvoch dôvodov: práve som dojedol a mám pred sebou cca kilometrový úsek na kysacký hradný kopec s prevýšením 200m. Vykráčam hore a dole kopcom znova zrýchľujem. Rovnako však zrýchľuje ortuť v klasických teplomeroch a začína celkom pripekať. Každú chvíľu si v potoku namáčam šiltovku a lejem vodu za krk. Najprv narážam na zblúdilého a demotivovaného Broňa Nováka, ktorý bol určite jedným z adeptov na víťazstvo. Chvíľku na to znova dobieham Denisu a tak spolu s ďalším ultrákom Vladom bežíme v trojici. V zbehu do Veľkej Lodiny im trochu utečiem, ale ani sa nenazdám a sú znova pri mne. Bežíme teda spolu po rozhorúčenej ceste a užívame si občasný chladný vánok, ktorý na nás pofukuje od Hornádu. Narážame na tajnú kontrolu, ktorá je našťastie spojená s hojnou občerstvovačkou, čo nás všetkých potešilo. Všetci spokojne tlačíme kalórie do hlavy a dopĺňame tekutiny. Ešte magnézium na cestu, banán do vrecka nohavíc a šup na cestu. Treba pochváliť organizátorov, že sa rozhodli spojiť tajnú kontrolu s občerstvovačkou, keďže predpoveď počasia sľubovala teploty 30+ a pred nami je náročné stúpanie a po ňom potom technický hrebeň v Národnej prírodnej rezervácii Bokšov.

Pred tajnou kontrolou (Foto: Eva Kovalčíková)

Po krátkom stúpaní nás čaká behateľný chodník traverzujúci šikmú lúku. Je už takmer 11 hodín, slnečno, od železnice pod nami sála teplo a na približne 1,5km dlhom chodníčku sú maximálne 2 metre tieňa. Nevediac čo ma čaká sa teším do lesa, kde to plánujem rozbehnúť po hrebeni. Najskôr ale výživný kiláčik s 360m prevýšením. Skláňam hlavu, nech nevidím čo ma čaká, šlapem a dýcham. Pravá, ľavá, pravá, ľavá..nádych, nádych, výdych, výdych.. Som celkom vďačný, že som si zobral palice. V druhej polovici stúpania však musím často pauzovať a rozdýchavať. Srdce bije ako o život a posledné čo v tom teple potrebujem je ho trápiť. Denisa s Broňom sa odtrhli, ale pridal sa k nám ďalší štafetár, takže hrebeňom pokračujeme traja. Vysnívaný beh sa nakoniec nekoná, keďže hrebeň je naozaj náročný, plný kameňov, skál a popadaných stromov. Preliezame, podliezame, klesáme, stúpame a popri tom sa snažíme nezísť zo skromného chodníčka, ktorý vedie Bokšovským hrebeňom.

Náročný Bokšovský hrebeň (Foto: FB Drita Nazarenko)

Prekážkový beh (chôdza) však netrval večnosť a my sme začali klesať do doliny. Narážame na prameň, kde všetci traja dopĺňame vodu a chladíme naše prehriate telá. Rozbiehame sa a po chvíli k nám dole kopcom beží nahnevaná a zúfalá Denisa. Kontrolujem trasu na hodinkách a presviedčam ju, že išla určite dobre. Otáča sa teda a neveriacky beží s nami. Nakoniec zisťujeme, že sa otočila asi 50m od šípky, ktorá nás priviedla na modrú značku. Po nej sa rozbiehame a naša štvorčlenná skupinka sa postupne trhá. Po pár kilometroch konečne vybieham na lúku, míňam kameramana s dronom a hlavou som už na občerstvovačke. Bombujem si to dole lúčkou a vbieham do lesíka s očakávaním, že do minútky som na občerstvovačke. V lese stretávam štvoricu kólii so svojou pani, ktorá ma povzbudzuje, fotí a kričí, že do dediny to mám už len 10 minút. Sakra! Jej odhad bol bližšie skutočnosti ako ten môj a tak po asi 7 minútach dobieham na občerstvovačku do Košickej Belej. Exujem nealko pivo a vytriasam bordel z topánok. Jem ako už klasicky ovocie, trošku slaného a maslový chleba s poriadnou dávkou soli. Predo mnou posledný úsek osamote, keďže v Kojšove ma čaká pacer Tajcko. Hor sa na cestu!

S úsmevom na občerstvovačku (Foto: FB Jana Yaless Blue)

Rozbehnem sa rozhorúčenou dedinou a asi po kilometri znova prechádzam do chôdze. Čaká má 2-3km dlhé stúpanie na Železný vrch. Šlapem bez prestávok, len občas si odbieham namočiť šiltovku do potoka. Horou sa ozýva hrmenie, ktoré malo nakoniec opačný smer ako ja. Ihneď, ako stúpanie začne byť behateľné, sa rozbieham a teším sa na chatu Lajoška, kde ma čaká zeleninová polievka. Na chate sedí Broňo, no kým si ja stihnem zobrať polievku a prisadnúť, je fuč. Nie je čas sa zdržovať, tak len exnem jednu kofolu, druhú prelejem do fľašky, vypijem polievku a rozbieham sa po červenej. Stále sa mi celkom dobre beží, ale začínam už cítiť únavu z tepla. Kofola vo fľaške mizne rýchlosťou svetla, no našťastie pod Holým vrchom narážam na šípku k prameňu. Čo viac si priať. Pol litra studenej vody rovno lejem za krk, oplachujem zasolenú tvár a dopĺňam vodu. Čaká ma dlhé, ale za to nie moc prudké klesanie, tak to rozbieham a o chvíľku som takmer dole. Ešte trošku zakufrujem, ale rýchlo sa spamätám a vraciam sa na správnu trasu. V Sedle pod Murovanou skalou znovu prechádzam do chôdze. Šlapem a šlapem do kopca, až kým sa zrazu predo mnou objaví masívna skala s krásnou lezeckou stenou a mohutnou skalnou bránou. Sú tu asi štyria horolezci, tak chvíľku pokecáme a rozbehnem sa ďalej. Teda, skôr kráčam keďže mám pred sebou stále dosť prudký kopec. Tesne pred koncom stúpania stretám zblúdilú štafetárku. Rozhodne sa radšej pridať ku mne. Prudký zbeh je miestami dosť nebezpečný, tak si pomáham palicami. Od Sedla Zemičky sa to dá znova celkom fajn rozbehnúť a ani sa nenazdáme, vbiehame do Kojšova. Hneď na začiatku dediny ma čaká Tajcko a štafetárku jej parťák. Tí sa rozbehnú naplno a ja s Tomášom si to v pohodičke doklušem na občerstvovačku. Sadám si za stôl, prezliekam suché tričko, doplňujem gély z dropbagu a nabíjam hodinky. Po chvíli cítim ako na mňa začína prichádzať únava a tuhnúť nohy, tak sa radšej rozhodnem vyraziť na najvyšší bod trasy – Kojšovskú hoľu (1246m).

S Tajckom si kráčame ponad dedinu a kecáme. Teda skôr on rozpráva a ja mu jednoslovne odpovedám. Stúpanie je nekonečné a stojí ma veľa síl. Po 7km si naivne myslím, že už sme takmer na vrchole, ale omyl. Blížime sa k rozcestníku. Zbadám na ňom výšku 908m a keď sa pozriem na profil zisťujem, že máme ešte pred sebou výžviných 5km s trochou klesania. Ideme teda ďalej a Tomáš ma povzbudzuje. Po strmom kamenistom stúpaní vidíme na severozápade prekrásny západ slnka ponad obrysom Vysokých Tatier. Tomáš si to nadšený fotí, kým na mňa s prichádzajúcou nocou ide únava. Nadšenie by vo mne vyvolal akurát tak spánok, posteľ alebo kúsok rovnej zeme. Tajcko to evidentne pochopil, tak ma neústale povzbudzuje a ťahá vpred. Šlapeme a šlapeme. V lese už začína byť naozaj tma, ale nechce sa nám zastavovať a vyťahovať čelovky. Hoľa už musí byť za každým rohom a keď sa konečne na ňu dostaneme, totálne vycucnutý sadám na zem. Minútku dve sedím, dýcham a pripravujem sa na 12km dlhý zbeh do dediny. Na cestu si dávam gél a štartujeme. V tom na Hoľu vychádza Paťo Hrotek. Štartujeme dole, kým Paťo opisuje heslo. Ani sa nenazdám a Paťo okolo nás prefrčí. Mne zbehy idú strašne. Vysielam teda Tajcka dopredu, zatíňam zuby, vypínam hlavu a držím sa ho čo to dá. Keď konečne zbehneme do Zlatej Idky, moje nohy sú na kašu, ale snažím sa nepolavovať po občerstvovačku. Za zvuku párty z vedľajších chát prichádzame na ňu a snažím sa čo najviac jesť. Polievka, ovocie, slané, či kola. Dobrovoľníci ma obskakujú a ja som im vďačný. Tajcko sa pozerá na hodiny. Je 22:45 a on začína chápať, že RegioJet o 4 ráno do Prahy asi nestíha. Ja som si naivne myslel, že o tomto čase by sme mohli byť už za poslednou občerstvovačkou. Čím dlhšie sedím, tým viac sa mi chce spať a preto vyrážame na predposledný úsek.

Západ slnka nad Vysokými Tatrami (Foto: Tomáš Tajcnár)

Postavím sa a cítim ubolené šľapy a začínajúce pľuzgiere na prednej časti oboch nôh. Bolesť však zmizne (alebo si na ňu zvyknem) kým vyjdeme úvodné dva kilometre do kopca. Následne začneme znova klesať, ale akonáhle je klesanie až moc prudké, musím prechádzať do chôdze. Stehná mám na kašu. Bežíme okolo budovy s rozbitými oknami a Tajcko konštatuje, že to je celkom strašidelné. Možno hej, ale rýchlejšie by som nebehal ani keby sa v okne zjaví nejaká príšera. Pokračujeme až do dedinky Hýľov. Každú chvíľu musím piť aj keď sa celkom ochladilo. Prebehneme cez dedinu a kúsok za ňou odbáčame na poľnú cestu. Zbehy už nie sú také prudké, tak celkom dosť toho ideme behom. V Nižnom Klátove odbáčame na nenápadnú cestičku vedľa miestneho pohostinstva. Vyšľapem kopec a bežím v nádeji, že každú chvíľu už bude občerstvovačka. Asi po kilometri narážame na blikačku a odbáčame vľavo k chate Klatovianka. Väčšinu kalórií prijmem asi z Coly. Na tuhé jedlo už moc nemám chuť, ale aj tak si dávam jeden chleba s maslom a mega dávkou soli. Dopĺňam vodu a vyrážame do Košíc.

Posledný úsek má asi najhorší možný profil, aký si v tej chvíli môžem priať, keďže obsahuje jedno nie moc strmé, ale za to celkom dlhé klesanie a na záver krátky, ale prudký zbeh z Košickej vyhliadky. Snažím sa ale na to moc nemyslieť a bežať za Tajckom. Konverzácia z mojej strany už vyzerá len nejako takto: “Môžeme.” (bežať) a “Kráčam.” Tajcko na vrchole prvého stúpania zastavuje, stornuje lístok do Prahy a o chvíľku ma dobieha. Tesne pred Horným Bankovom zakopávam a s výkrikom padám na zem. Koleno rozbité, palica trošku ohnutá, ale inak je všetko v poriadku, tak sa hýbeme ďalej. S príchodom do Čermeľa sa už začína pomaličky brieždiť. Prebiehame cez cestu a pokračujeme do kopca. Striedam beh a chôdzu. Celkom to ide a my sa pomaly blížime k vyhliadke. Za nami počujem štekať psa. V tom popri nás hore kopcom šprintuje Emil Páleník. Vo mne sa prebudí súťaživosť a rozbieham sa za ním. Asi po kilometri si uvedomujem, že dnes ho zrejme nepredbehnem, iba ak by som si požičal bicykel. Trošku teda spomaľujem, ale už sme takmer na vyhliadke. Prechádzame ňou a narážame na poslednú kontrolu s heslom: “Otoč sa a choď naspäť.” Chvíľu premýšľame, či naozaj alebo sa jedná len o vtipné heslo. GPS ukazovalo dole a teda rozhodlo za nás. Zbeh dole nie som schopný behať, tak svižne kráčam až kým neprídeme na lúky ponad Košicami, ktoré nie sú až tak strmé. Tajcko ma hecuje, tak to púšťam za ním. Posledné 2 kilometre dávam do toho všetko, ako keby ma niekto naháňal. Vchádzame do parku Anička a ja v sebe nachádzam energiu na tempo pod 5 min/km. Pozerám na modré čiary na zemi a s úsmevom spomínam na Medzinárodný maratón mieru, ktorý sa tadeto beží. Snažím sa sústrediť na dýchanie a stupňujem posledné metre. Odbáčame na kúpalisko a spolu s Tomášom vbiehame do cieľa v čase 23 hodín a 10 minút. Nakoniec vydalo na 7. miesto a bol som posledným bežcom, ktorý túto trasu zvládol pod 24 hodín.

Posledné metre (Foto: Tomáš Dančo – mnphoto.tk)

V cieli je krásne slnečno. Utekáme do sprchy a následne si dávame ideálne raňajky – guláš a pivo. V cieli vládne milá rodinná atmosféra a my nejakým zázrakom prežívame bez spánku ešte zopár hodín. Odvoz na vlak máme organizátorom zabezpečený a tak dačo pred 9 vyskakujeme pred železničnou stanicou, nakupujeme v Lidli nejaké jedlo na cestu a nastupujeme do vlaku. Po asi miliarde mikrospánkoch prichádzame do Trnavy. Lúčim sa s Tajckom a kráčam si domov. Som vďačný, že bývam hneď vedľa stanice, akurát tých schodov by nemuselo byť cestou toľko. Doma ma privíta môj tridsať kilový psík, ktorý ma od radosti vyšľahá chvostom po rozbitých nohách. Rezignujem, padám do postele, kde okamžite zaspávam. Asi po hodine spánku ma budí Evka, ktorá medzičasom prišla z práce. Neprebudený hádžem studenú sprchu a ideme sa prejsť do mesta na sushi.

Na Východniarsku stovku som sa dostal len skrz nepodarenú NTSku, ale som rád, že som si ju mohol odbehnúť, pretože pochodiť či pobehať lesy na východe Slovenska som sa chystal už dlho. S mojím výkonom som celkom spokojný, aj keď som očakával lepší čas. Celkom dobre mi fungoval systém jedenia na občerstvovačkách (ovocie, cola a trochu slaného) + gél a banán počas úsekov. Do budúcna musím určite zapracovať na predných stehnách, aby som v závere pretekov nestrácal čas v zbehoch. Ak máte nejaké tipy ako na to, určite píšte do komentárov.

Klobúk dole pred organizátormi a dobrovoľníkmi, ktorí robili všetko pre pohodlie bežcov a diaľkoplazov na trati. Vďaka patrí mojim prešovským hostiteľom za ubytko a taktiež gratulujem ich štafete k druhému miestu. Ďakujem aj Tajckovi, že to so mnou na trati vydržal, neutiekol a pomohol mi sa vyhecovať. Dúfam, že ti to raz budem môcť oplatiť a že to CCC dáš podľa predstáv!

GO EAST!

By | 2018-04-30T11:23:55+00:00 august 8th, 2017|Behy, Blog, Príbehy|0 Comments

Leave A Comment